Právnická kancelária Mossack Fonseca nie je jediná na svete, cez ktorú sa zakladajú schránky v daňových rajoch. Ani tie slovenské biele kone, ktoré už z dokumentov vypadli, nie sú jediné. Offshorové schémy sú aj naším problémom a aj my sa musíme stať súčasťou jeho riešenia.
Islandskému premiérovi Sigmundurovi Gunnlaugssonovi vydržalo jeho pevné rozhodnutie nerezignovať, čo by čo bolo, necelé dva dni. Čo asi nebude prípad ukrajinského prezidenta Petra Porošenka, ktorý tvrdí, že nič podozrivé nespáchal, i keď jeho finančné operácie začali vyšetrovať ukrajinské daňové orgány. A už asi vôbec nie politikov typu arabských ropných veličín, ktoré nič hovoriť nemusia, pretože väčšinou vládnu v krajinách a režimoch, kde je čosi také ako tlak zdola takmer celkom nemysliteľné.
Iný kraj, iný mrav. Radšej nedomýšľajme, ako by to vyzeralo, keby zo zoznamov nebodaj vypadlo nejaké meno známe z našej politiky. Zaklínadlo: "neporušil som žiaden zákon, a tým to hasne“ sa stalo takou integrálnou súčasťou našej politiky, že ak by sa malo prelomiť, nejedna politická strana by sa u nás nikdy nebola ani len založila.
Lenže prečo by to malo byť u nás iné, keď aj taký britský premiér si dosiaľ vystačil s vyjadrením, že finančné eskapády jeho najbližšieho príbuzenstva sú jeho "súkromnou záležitosťou“. Prečo by slovenskí finančníci mali ísť príkladom, keď aj taká nórska pološtátna banka DNB vyhlasuje, že síce ľutuje, že pomohla desiatkam svojich klientov pri zakladaní "firiem“ na Seychellách prostredníctvom Mossack Fonseca, hneď však dodáva, že táto prax sa "už skončila“ a že zodpovednosť za priznávanie svojho majetku aj tak leží na klientoch samotných.
Zároveň sa už začína črtať typická obranná línia: hlavný problém je vraj v tom, že daňové raje sú neochotné poskytovať bližšie údaje o firmách na svojom území. Riešením preto má byť väčší tlak medzinárodného spoločenstva na sprístupnenie informácií.
To by však bolo "riešenie“ veľmi podobné nášmu súčasnému zákonu "proti“ schránkovým spoločnostiam. Nariadenie, aby schránky pri verejných zákazkách priznali vlastníkov, im nijako nebráni uchádzať sa o štátne peniaze a vyvážať ich do daňových rajov. A to je základný kameň úrazu, nie to, či je koncovým vlastníkom bratranec sesternice nejakého politika (čo by bolo síce zaujímavé, stále však nie ilegálne).
Lepší tok informácií tento kameň úrazu neodstráni. Naša krajina, podobne ako mnoho ďalších, nie je Islandom a ešte dlho ani nebude. Skutočným riešením je postavenie offshore firiem mimo rámca bežnej ekonomiky. Nielen v rámci Slovenska, ale v rámci celej Európskej únie. Ak s tým chce únia vážne začať niečo robiť, začať musí sama od seba. Fakt, že niektoré daňové raje sú normálnou súčasťou únie, dokonca eurozóny, by mal byť pre Európanov ešte oveľa znepokojivejší ako to, či a koľko si cez Panamu ulieval ukrajinský čokoládový kráľ