Únia bola napriek vzletným deklaráciám o zabezpečení legálnej migrácie pripravená iba do pekného počasia. Až keď vlani denne prekračovali jej južné hranice tisíce ľudí zo severnej Afriky a Blízkeho východu, začala jedných uchom počúvať aj varujúce hlasy stredoeurópskych krajín.
O tom, že nemáme na také masívne humanistické gesto technické, finančné ani personálne prostriedky. Veď z plánovaných 160-tisíc utečencov zadržaných na pobreží Talianska a Grécka sa v rámci kvót presunulo iba niekoľko stoviek.
Škandálom sa končí aj pokus poskytnúť v Česku nový domov asýrskym kresťanom. Nadačný fond ich postupne priviezol 89, no jedna osemčlenná rodina sa rozhodla pre návrat do Iraku s odôvodnením, že sa starým rodičom cnelo za vlasťou (boli tam vôbec v ohrození života?).
Ďalších 25 sa ilegálne presunulo do Nemecka s tým, že až tam hodlajú požiadať o azyl. Takže od začiatku klamali, že chcú žiť v Česku, len aby sa bezplatne dostali bližšie k nemeckým hraniciam? Alebo ich na to nahovoril nejaký prevádzač v Jihlave? Nemci tiež nekonajú podľa dohovorov, Iračanov zatiaľ nevrátili do Prahy.
Čo vlastne posledný rok urobila Európska komisia v prospech riešenia invázie? Navyše už dnes je jasné, že ani tie dva varianty východiska zo slepej uličky nebudú prijateľné pre stredoeurópske štáty. Oba návrhy totiž počítajú s povinnými kvótami, hoci migranti o náš región nejavia záujem.