Keby mali Holanďania naozaj rozhodovať iba o tom, či sa ich vláda pridá k dvadsaťsedmičke ostatných európskych vlád, ktoré už so zmluvou súhlasili, dôvod na znepokojenie by tu síce možno bol, ale určite nie taký veľký, aký je teraz.
Asociačná dohoda neznamená pre nikoho záruku, že bude do EÚ aj prijatý, ako to najlepšie dokazuje príklad Turecka. Od dohody, ktorá v prvom rade uvoľňuje obchod s danou krajinou a až v druhom rade hovorí o politických a ekonomických štandardoch, k prístupovej zmluve je dlhá cesta. Ukrajina s jej dnešnou politikou a ekonomikou do únie nepatrí (čo by najskôr platilo aj keby nebola vo vojne s domácimi separatistami a v nevyhlásenej vojne s Ruskom) a nie je vôbec isté, či niekedy patriť bude. Napokon, nikto v Európe jej dnes členstvo ani neponúka.
Populizmus a politická kultúra, v ktorej sa predstiera, že všetky zamotané otázky možno po niekoľkotýždňovej kampani zodpovedať spôsobom áno-nie, sú rýdzo naše, európske.
Na druhej strane existujú aj celkom legitímne obavy, či sa otvorenie obchodu s úniou nestane posledným klincom do rakvy ukrajinskej ekonomiky. Ak by bolo holandské nie určené naozaj asociačnej dohode, mohla z toho teda vzniknúť aj celkom užitočná diskusia. Akurát, že o tom holandské referendum nebolo.
Protieurópske strany a aktivisti v Holandsku využili nedávno prijatý zákon, ktorý umožňuje vyhlásiť referendum aj na základe 300-tisíc podpisov vyzbieraných na internete na to, aby dali priechod nevôli k únii ako takej. Ak by o tom niekto pochyboval, víťazoslávne vyhlásenie pravicového populistu Geerta Wildersa, že toto referendum je začiatkom konca EÚ, je mu odpoveďou.
Slabá účasť a nízke, 30-percentné kvórum, ktoré referendum napokon len tesne preliezlo, umožňujú protiargument, že v referende nezaznel skutočný hlas Holandska. Tri štvrtiny voličov hlasovanie ignorovali a celá tretina tých, čo prišli, boli za asociačnú dohodu s Ukrajinou (prenesene, za Európsku úniu). Lenže výsledok je to, čo sa ráta. Holandské nie v čase, keď nás od britského referenda delia v podstate iba týždne, je vážna vec.
Konzervatívny holandský premiér Mark Rutte má pravdu, keď hovorí, že odmietnutie asociačnej dohody s Ukrajinou vyvolá akurát tak radosť v kruhoch Vladimira Putina. Nie je to však pre Ukrajinu samotnú. Načo by Putin mieril na Ukrajinu, keď už pár rokov mieri na úniu ako celok? A keď jeho užitoční idioti (Wilders) alebo platení pomocníci (Marine Le Penová) využijú každú možnú príležitosť na to, aby to presne tak aj interpretovali a využili?
Nie všetko je však možné váľať na Putina. Populizmus a politická kultúra, v ktorej sa predstiera, že všetky zamotané a nejednoznačné otázky možno po niekoľkotýždňovej kampani zodpovedať spôsobom áno-nie a spláchnuť tak všetky problémy doslova do záchoda, sú rýdzo naše, európske. A my s nimi musíme niečo urobiť ešte skôr, ako spláchnu nás všetkých.