V našom systéme sa sudca nemá prečo hrať na mudrca, ktorý musí odísť do púšte a tam neznámo ako dlho rozjímať ešte predtým, ako vynesie verdikt.
Keď sa teda naše súdy chronicky oneskorujú s verdiktmi, neexistuje na to iný zrozumiteľný dôvod, iba ten, že meškajú so zhromažďovaním a štúdiom podkladov. Akurát, že zatiaľ čo prakticky v hociktorej inej sfére života sa za tým hľadá neschopnosť, byrokracia alebo korupcia, naše súdnictvo sa až na výnimky tvári ako morálny a intelektuálny výkvet spoločnosti, ktorý je len nespravodlivo zahlcovaný prácou.
Podľa zistení Európskej komisie dĺžka súdneho konania v občianskych a obchodných sporoch narastá a miera ich vyriešenia zostáva výrazne pod úrovňou 100 percent. Znamená to, že nových prípadov je výrazne viac ako vyriešených sporov. A keďže nové spory pribúdajú rýchlejšie, budúcnosť je jasná: ak sa nič nestane, meškajúcich prípadov bude čoraz viac.
Úloha staronovej ministerky spravodlivosti Lucie Žitňanskej je v tomto ohľade jednoznačná. Slová neschopnosť, byrokracia a korupcia musia vojsť do života nášho sudcovského stavu ako hodnotenia, ktoré sa môžu vzťahovať aj naň. Po odrátaní prípadov, v ktorých naozaj panujú objektívne nepriaznivé okolnosti, zostávajú už len tie, v ktorých sú sudcovia zahltení prácou jednoducho preto, lebo z nejakého dôvodu nepracujú. Podľa toho treba k nim pristupovať.