Pravda je taká, že to nevieme. Nevieme to najmä preto, lebo rokovania o TTIP od začiatku ignorovali politickú realitu. Európska únia nie je taká oblasť sveta, kde je normálne, že ľudia sa o veciach, ktoré budú na dlhé roky ovplyvňovať ich životy, dozvedia až vtedy, keď už bolo všetko upečené niekde za zatvorenými dverami. A hoci európski politici si to už uvedomujú a snažia sa o každom ďalšom kole rokovaní informovať (minulý týždeň prebehlo trináste kolo), semienka nedôvery už vzklíčili.
Posilniť vzájomný obchod je dnes možné iba tak, že sa uľahčí vstup výrobcov na oba trhy, nie naopak.
Rokovania o TTIP sa stali terčom pre celé spektrum: environmentalistov, odborov a organizácií zaoberajúcich sa ochranou spotrebiteľov, ale aj hlupákov, ktorým na rozhorčenie stačí, že v tom figurujú USA. Nehovoriac o tých, ktorí TTIP zneužívajú na svoje kampane proti EÚ a ktorí sa aj takouto cestou snažia ľuďom nahovárať, že život bude lepší, keď sa zase všetci stiahneme naspäť do ulít národných štátov.
Komisárka Cecilia Malmströmová si azda nevymýšľa, keď vyhlasuje, že tých takmer 250 strán, ktoré unikli vďaka Greenpeace, nehovorí nič o rokovaniach samotných, pretože obsahujú iba rokovacie pozície vyjednávačov. A dozaista to myslí úprimne, keď na svojom blogu píše: „Žiadna obchodná zmluva EÚ nikdy nezníži našu úroveň ochrany spotrebiteľov, bezpečnosti potravín alebo životného prostredia. Obchodné zmluvy nezmenia naše zákony o GMP, o tom, ako produkovať bezpečné hovädzie mäso, alebo o tom, ako chrániť životné prostredie. Akákoľvek obchodná zmluva EÚ môže našu reguláciu zmeniť iba tak, že ju ešte posilní.“
Problém len je, že hoci na rokovaniach zaznievajú aj hlasy odborov alebo organizácií na ochranu spotrebiteľov, účelom celej dohody je posilniť obchod. Napokon, má to aj vo svojom názve. A posilniť vzájomný obchod je dnes možné iba tak, že sa uľahčí vstup výrobcov na oba trhy, nie naopak. V záujme napríklad amerických veľkoproducentov modifikovaných potravín preto určite nie je prijať európske štandardy, ale prelomiť ich. Podobne európske banky sa môžu tešiť na to, ako prelomia v niektorých ohľadoch prísnejšiu bankovú reguláciu, ktorú zaviedli Spojené štáty po vypuknutí krízy.
Ak aj uniknuté dokumenty „iba“ ilustrujú, do akej miery sú rokovania povestným konským handlovaním, alebo v nich hrá úlohu rovno vydieranie, nie sú preto ešte len takou nejakou búrkou v šálke čaju. Ide o biznis, o ktorého údajnej všeobecnej prospešnosti vedú spory významní svetoví ekonómovia, a o ktorého potenciálnej škodlivosti pre obyvateľov Európy, ale v niečom aj Ameriky, hovoria mnohí iní. Mnohí iní – okrem drvivej väčšiny európskych a amerických politikov.