Vieme už všetko, čo sme potrebovali vedieť o príčinách katastrofy, všetko o ideológii nacizmu, o jej prameňoch a príčinách jej dočasného úspechu. Vieme všetko o tom, aké zhubné je ustupovanie tomuto zlu. Aj to, aké hlúpe je uzatvárať s ním pochybné spolky v nádeji, že nás vyradí zo zoznamu svojich terčov.
V Deň víťazstva nebola beštia zabitá. Bola len zahnaná do hlbín kolektívneho podvedomia ľudstva, aby si tam lízala rany.
Vieme, k akému utrpeniu a zmaru to všetko vedie. A predsa sa zlo opäť vracia na scénu. V Európe vo voľbách bodujú strany, ktorých nieže volebný úspech, ale aj samotná existencia by bola ešte pred tridsiatimi rokmi nemožná.
Nacizmus sa už ani nepotrebuje bohvieako maskovať, skrývať sa za zmodernizované symboly a ideologické floskuly. V súčasnosti sa už môže viac-menej bez obáv promenovať po uliciach miest v dobre známych uniformách s dobre známymi symbolmi a vykrikovať dobre známe heslá.
Sotva ľudí naplnili existenciálnym strachom kríza a ekonomický systém, ktorý je, zdá sa, nepoučiteľný, zo všetkých strán počúvajú o ohrození „tými druhými“. Opäť sa krv vyhlasuje za jediný nespochybniteľný prameň hrdosti, keď tie ostatné zlyhávajú v spoločnosti, v ktorej najvyššou ambíciou pre jednotlivca má byť čo najvýhodnejšie sa predať.
Znovu sa vina za to, že ten zdanlivo dobre usporiadaný svet nedávnej minulosti ľudí zradil, hádže na svet samotný. Šíria sa konšpiračné teórie, minimálne rovnako hlúpe ako bol smutne známy falzifikát ruskej cárskej polície pod názvom Protokoly sionských mudrcov.
Vďaka moderným technológiám sa však šíria oveľa rýchlejšie a efektívnejšie – už nie je fyzicky možné demaskovať ich skôr, ako sa dostanú do hláv vystrašenej masy. Ani súčasná masová nedôvera k „oficiálnej“ vede nie je ničím novým pod slnkom. Rozdiel spočíva iba v tom, že kým nacistickí prznitelia vedy museli najprv obsadiť nemecké univerzity, internet umožňuje podobným indivíduám šíriť svoje posolstvá v reálnom čase.
O nacizme a druhej svetovej vojne vieme už dávno všetko zásadné, čo sme o nich potrebovali vedieť. Vieme o nich akurát dosť na to, aby sme pochopili, že v Deň víťazstva nebola beštia zabitá.
Bola len zahnaná do hlbín kolektívneho podvedomia ľudstva, aby si tam lízala rany. Po dlhých desaťročiach opäť vystrkuje hlavu. Svet sa odvtedy niekoľkokrát zásadne premenil, strachy, ktoré nútia ľudí vyhľadávať násilníckych spasiteľov namiesto toho, aby sa sami pričinili o zlepšenie, sú však stále rovnaké.
Jedinou prevenciou môže byť odstraňovanie príčin strachov, ktoré majú reálny základ, a neúnavné demaskovanie bludov, ktoré sa za reálne len vydávajú. V demokracii ľudia nevydávajú zo seba iba to najlepšie. Môže to byť i to najhoršie – ak nepochopíme, že Deň víťazstva nie je len spomienkou na minulosť, ale aj pokynom pre súčasnosť.