Keď tí, čo sú za zotrvanie v únii, poukážu na to, že Veľká Británia má v dôležitých európskych otázkach právo veta, tí, čo sú za Brexit, odpovedajú, že väčšina britských zákonov sa aj tak tvorí v Bruseli a jedinou cestou k obnoveniu britskej suverenity je odchod z EÚ. Na tvrdenie, že členstvo v únii umožňuje teroristom ľahšie prenikať na britské územie, odpovedá protistrana, že Británia predsa nie je súčasťou schengenského priestoru. Keď jedni argumentujú, že európske regulácie znižujú ceny tovarov a služieb pre britské domácnosti, druhí oponujú, že je to presne naopak – európske spotrebiteľské normy tovary zdražujú. A tak ďalej.
Samozrejme, to nie sú len tvrdenia proti tvrdeniam. Existujú overiteľné fakty a tie hovoria oveľa viac v prospech zotrvania v únii ako naopak. Tí, čo chcú zostať v únii, aj preto tvrdia, že zástancov Brexitu už dávno porazili na hlavu v ekonomickej argumentácii. Poslednou kvapkou mohli byť slová guvernéra Bank of England (centrálna banka Spojeného kráľovstva) Marka Carneyho, ktorý minulý štvrtok varoval, že odchod z únie by mohol v Británii vyvolať recesiu. Na výkriky zástancov Brexitu, podľa ktorých by mal rezignovať, pretože porušil zásadu politickej neutrality, ktorá sa s jeho funkciou spája, Carney odpovedá, že jeho povinnosťou je v prvom rade otvorene informovať britskú verejnosť o všetkých rizikách.
Aké účinné však môžu byť ekonomické analýzy v boji s emóciami? Keď bývalý londýnsky starosta Boris Johnson vytiahol pred týždňom obľúbenú kartu všetkých anti-EÚ populistov a prirovnal úniu k pokusom Napoleona a Hitlera o „zjednotenie kontinentu“, dočkal sa obvinení z nízkej hry a nevkusnosti. Práve takáto argumentácia však môže platiť na mnohých takých, čo nemajú snahu a ani kapacitu lúskať štatistiky. A Johnson, ktorý čaká iba na to, aby mohol v prípade Brexitu odstaviť Camerona a postaviť sa na čelo toryovcov, to dobre vie.
Na rozdiel možno práve od Camerona, ktorý sa včera otvoreným listom prihovoril čitateľom tradične labouristického The¤Mirror, aby im pripomenul, že stranícke rozdiely musia ísť bokom v čase, keď všetci čelia osudovému rozhodnutiu. Popri samochvále, k akým významným a pre Britániu prospešným ústupkom už úniu dotlačil, akosi opomenul, že nebyť jeho paniky z rastúcich percent UKIP Nigela Faragea a zúfalej snahy udržať na uzde euroskeptikov vo svojej vlastnej strane, žiadne osudové rozhodovanie by sa nekonalo.
O mesiac a čosi budú obyvatelia Spojeného kráľovstva rozhodovať o osude Británie a Európy. A misky na váhach sú takmer v dokonalej rovnováhe, takže rozhodnúť môže hocijaká nepodstatná maličkosť. Alebo lož. Stojí politický osud Davida Camerona za takýto risk?