Slovenská opozícia sa vezie na vlne maskulínnej agresivity a degradácie vnímania politiky na úroveň prvej signálnej sústavy. Kam sa hrabe utáraný šéf Siete! Sulík, na rozdiel od neho, dobre vie, že alfa samca nerobia reči, ale činy.
Richard Sulík je plným právom lídrom takej opozície, aká sa nám tu po voľbách vylúpla. A keď budeme mať trošku šťastia, tak v nej aj navždy zostane.
Rozdelenie síl v súčasnej opozícii prebehlo na základe toho, kto dokáže vzbudiť viac negatívnych emócií. Marian Kotleba proti menšinám, Boris Kollár proti utečencom, Sulík proti Európskej únii, Igor Matovič a Daniel Lipšic proti Robertovi Ficovi a všetci dohromady proti čomukoľvek, čo v politike zaváňa diskusiou alebo, nedajbože, dokonca kompromisom a dohodou. Tieto emócie rozhodli o tom, že sa Sulík stal takmer premiérom, aj o dvojcifernom výsledku Matovičovej antistrany. A rozhodli aj o tom, že Béla Bugár s Radoslavom Procházkom boli donútení ku kompromisu so Smerom a že boli navždy vyhnaní z raja, v ktorom sa ovocie stromu poznania šíri na kopírke šéfa SaS a v ktorom ohnivý meč drží šéf OĽaNO.
Keby chcel niekto (napríklad Jozef Mihál) zmeniť SaS na niečo všeobecne požívateľnejšie – o čom síce veľa nevieme, ale môžeme sa aspoň domnievať – v dnešnej situácii by to znamenalo, že stranu oslabí. Áno, Sulíkov hlavný stranícky pricmrndávač Ľubomír Galko síce nemá ani potuchy o tom, čo je ľavicové a čo pravicové, jeho inštinkty ho však neklamú, ak sa obáva, že „ľavicový“ Mihál by ohrozil úspech, ktorý SaS dosiahla v nedávnych voľbách.
To, pravdaže, nie je nijaká pochvala pre Sulíka, Galka ani žiadneho iného z ostatných momentálnych opozičných veľduchov. Je to len opis stavu, v akom sa ocitla takmer polovica našej dnešnej parlamentnej scény.
Ak by mali vášne, vybičované v predvolebnej kampani, raz opadnúť a neohroziť pritom volebný potenciál opozičných strán, museli by ich začať tlmiť práve tí, čo ich predtým vyhnali až na ostrie noža. Keby sa to malo odohrať pomocou nejakého prevratu, musel by sa ten prevrat udiať všade v opozícii naraz. Ani jedno z toho nie je na programe dňa. Čo znamená, že ak na kongrese SaS v rozhodovaní prítomných preváži pud sebazáchovy, bude to znamenať, že podporia Sulíka, nie jeho vajatavých oponentov.
Samozrejme, on to dobre vie. Na nejakú vnútrostranícku demokraciu sa pritom môže vykašľať rovnako, ako sa kedysi vykašľal na polovicu svojho programu, keď sa mu naskytla šanca pričuchnúť k moci. A s akým kašle na celý liberalizmus, keď sa v europarlamente bratá s Kaczinského národno-konzervatívnymi ultras a podobnými zjavmi.
Richard Sulík je skrátka plným právom neformálnym lídrom takej opozície, aká sa nám tu po voľbách vylúpla. A keď budeme mať trošku šťastia, tak v nej aj navždy zostane. Predstava, čo by narobil so Slovenskom, mať tú moc, nie je ani príjemná, ani smiešna.