Akoby dieťa nemalo nijaké práva, nijaké nároky na ohľaduplnosť. Akoby bolo iba bezmocnou figúrkou v rukách dospelých.
Samotné rozhodnutie odvolacieho súdu vziať starej matke vnuka Marca, o ktorého sa od jeho narodenia sedem rokov vzorne starala, je zvláštne. Ale spôsob, akým sa malo súdnej „spravodlivosti“ urobiť zadosť, je doslova absurdný. Vyšší súdny úradník za asistencie sociálnej pracovníčky i aktívnej pomoci chlapcovej matky vstúpil do základnej školy bez toho, aby sa dopredu zahlásili.
A pred očami šokovaných prváčikov násilím odvádzal vystrašené plačúce dieťa. Nebral pritom do úvahy ani naliehavé upozornenia učiteľky a riaditeľky… Scéna ako z realistického filmu o polepšovni z päťdesiatych rokov minulého storočia.
Buď sú „na hlavu“ zákony, alebo úradníctvo. Alebo jedno aj druhé. Pre všetkých však musí byť dobro dieťaťa prvoradé. Paragrafy sú vraj v poriadku (!), no vykonávacia vyhláška bola zoširoka obídená.
Ľudskoprávni aktivisti tvrdia, že nejde o ojedinelý prípad pri bezohľadnom odnímaní detí. Preto treba zmeniť nejednoznačnú vyhlášku, aj chladné zákony písané ako pre veci, a osobitne cynických ľudí, ktorí zodpovedajú za ich plnenie. Na deťoch.