Vymenili by sme všetku pôdu krajiny, kde sme sa narodili, za čosi viac ako tri miliardy eur? Čo by sme si za ne kúpili? Určite nie budúcnosť a spokojnosť.
Lenže pôda je dnes pre mnohých to posledné, čo môžu dobre zhodnotiť, pretože jej cena rokmi neklesá, ale zvyšuje sa. Dopyt po nej rastie, pretože nepodlieha inflácii. Pred pätnástimi rokmi, keď bol trh s pôdou v plienkach a priemerná trhová cena 1¤200 eur za hektár sa rovnala zväčša úradnej, sa predávala poľnohospodárska pôda v Holandsku, Belgicku či Dánsku mnohonásobne drahšie než najbonitnejšie pozemky na Slovensku.
Únia nedodržala slovo, že sa po roku 2013 vyrovnajú podmienky medzi roľníkmi starých a nových členských krajín.
Práve nízka cena pôdy a jej koncentrované obrábanie prostredníctvom družstiev obrátili pozornosť západoeurópskych investorov na Slovensko. Doma im bolo už tesno, pretože cena pôdy na rozšírenie fariem bola veľmi drahá, nájomné vysoké a životné prostredie miestami extrémne zaťažené prehustenými chovmi zvierat. Zato na východných hraniciach EÚ-15 ležalo 45 miliónov hektárov lacnej a úrodnej pôdy. Rubom lákadla bol nedostatočne rozvinutý spracovateľský priemysel a cestná infraštruktúra. Výhody však prevážili riziká. Firmy so zahraničným kapitálom dnes hospodária možno už na 150-tisíc hektároch pôdy v SR. A nie sú to hocakí hospodári, väčšina z nich dosahuje nadpriemerné úrody, chovajú vysokoproduktívne stáda dojníc aj ošípaných.
Dáni, Holanďania či Rakúšania určite prispeli k rastu konkurenčného prostredia a možno sa od nich kadečo naučiť. No zároveň vysokou koncentráciou živočíšnej výroby či úzkou monokultúrnou špecializáciou rastlinnej výroby, ktorú, pravda, rýchlo odpozorovali aj domáce podniky, začali vyvolávať napätie medzi poľnohospodármi.
V priebehu desaťročia sa vynorila otázka, ktorá nikomu počas novembra 1989 nezišla na um: Kto má u nás hospodáriť na pôde?
Vstupom do únie sa Slovensko stalo súčasťou jednotného európskeho trhu, prevzalo poľnohospodársku a potravinársku legislatívu EÚ, dostáva dotácie z Bruselu. Dostali sme desať rokov na zrovnanie kroku, počas ktorých sme mohli chrániť svoj trh s pôdou pred nákupmi zo zahraničia.
Ono desaťročné obdobie ukázalo, že trh sme dokonale nechránili, pretože devízový zákon umožňoval kapitálu spoza hraníc aj tak nákupy pôdy. Ani únia však nedodržala úplne slovo, a to že po roku 2013 sa vyrovnajú podmienky medzi starými a novými členskými štátmi. V reakcii na vývoj Ficova vláda podobne ako štyri ďalšie krajiny obmedzila cudzincom nákup pôdy.
Teraz Brusel žiada nápravu zákona, lebo obmedzuje slobodný pohyb kapitálu a bráni usadeniu občanov (farmárov) z EÚ na Slovensku. Náš zákon naozaj uprednostňuje domácich hospodárov, ale neuprednostňuje Brusel pri rozdeľovaní dotácií farmárov zo starých členských krajín? Sú roľníci starých a nových štátov EÚ naozaj seberovní?
Do pohárov si treba naliať čisté víno z každej fľaše – zo slovenskej aj z bruselskej.