Navyše, pokiaľ sa o tri týždne obyvatelia Spojeného kráľovstva v referende rozhodnú zostať v EÚ, práve téma migrácie bude počas nášho predsedníctva jednoznačne dominantná.
Úvahy typu, či sú lepší asýrski kresťania ako sýrski moslimovia, si budú musieť naši veľduchovia nechať pre seba.
Zaváňa to problémami? Nemusí. Teoreticky na tom nič zložité nie je. Ide len o to, aby organizátor diskusie nepodriaďoval jej organizáciu vlastným postojom. Inými slovami, aby ju nesabotoval. Ak sa teda napríklad počas nášho predsedníctva dostane na stôl legislatívna podoba revízie Dublinského protokolu, ktorej návrh nedávno predstavila Európska komisia, našou úlohou bude zorganizovať o nej debatu. To, že súčasné politické elity Slovenska majú s niektorými časťami návrhu zásadný problém, sa nesmie stať problémom debaty samotnej.
Nuž ale šedivá je teória, zelený je strom života. V praxi si situácia bude od našich politikov vyžadovať nielen to, aby sa vždy v pravý čas skryli za chrbty profesionálnych úradníkov a diplomatov. Od politikov si to bude žiadať aj zmenu v rétorike.
Napríklad náš premiér by mal už prestať s insitnými úvahami na tému islam verzus „cyrilo-metodské kultúrne dedičstvo“. Slovensko dalo povinné kvóty na súd preto, lebo podľa názoru bývalej vlády únia nemala právo rozhodovať o nich na úrovni ministrov vnútra, kde na schválenie stačí jednoduchá väčšina pri hlasovaní, ale mala ich riešiť na úrovni členských štátov, kde platí právo veta. Ktoré by sme, a najskôr nie sami, aj využili. To je všetko.
Úvahy typu, či sú lepší asýrski kresťania ako sýrski moslimovia, si budú musieť naši veľduchovia nechať pre seba. Jednak to v Európe, kde už po generácie žijú asi dve desiatky miliónov moslimov – ktorí keby mali byť všetci pomáhačmi teroristov, ako to ľuďom sugerujú rôzne primitívne weby a Boris Kollár, z Európy by už nestál kameň na kameni – málokoho zaujíma. Predovšetkým to však úplne zbytočne sabotuje každú ukážku toho, že zmysel pre európsku solidaritu nás celkom neopustil (napríklad stovka Sýrčanov, ktorú sa práve chystáme prijať z Grécka).
Nezabúdajme, že všetko, na čom sa zhodne dvadsaťosem štátov, je nevyhnutne poznačené kompromismi, ak chce únia prežiť. Bolo veľmi naivné domnievať sa, že kompromismi sa neskončí aj otázka migračnej agendy. Dokáže to naša politická scéna prehltnúť?
O vládnych politikov tu ešte ide takmer najmenej, keďže aj Robert Fico vždy dosiaľ prejavoval schopnosť rozlišovať medzi vyjadreniami určenými pre domáce publikum a vyhláseniami na medzinárodnej pôde. Čo náš slovutný parlament? Dokážeme si predstaviť peklo, ktoré sa strhne v Národnej rade v jej súčasnom zložení pri každom domnelom „zaváhaní“ Slovenska v agende migrácie a utečencov?
Keby bol úspech nášho predsedníctva čisto otázkou organizačnou, naša diplomacia by to zvládla ľavou zadnou. Fakt, že sa pohľady Európy zamerajú na Slovensko, však znamená, že každý šašo sa bude chcieť zaskvieť. To je to skutočné riziko nášho predsedníctva.