V prípade klubu Sme rodina je novinkou nielen to, že nikto nevie prečo, ale aj to, že je to vlastne úplne jedno. Strany ako táto sa nikdy nemali dostať na národnú úroveň politiky.
Okrem toho, že Boris Kollár bol známou figúrkou slovenského tlačeného i televízneho bulváru a snaživým šíriteľom xenofóbnych a protieurópskych hlúpostí na sociálnych sieťach, pred voľbami sa prezentoval už iba jedinou tézou: Voľte ma, pretože nie som politik. Nebol sám a nebol ani sám, kto s takouto plytkou kampaňou uspel.
V parlamente nášho štátu sa rozširuje zóna subjektov, ktoré demokracii nemajú čím prispieť alebo idú rovno proti nej.
Lenže politik nie je nadávka. Sú politici slabí, zlí, skorumpovaní či hlúpi, správnym riešením v demokracii však je nahrádzať ich lepšími politikmi. Nie rôznymi fašistami, vekslákmi, konšpiračnými pomätencami, podvodníkmi či primitívmi, ktorí sa na večierkoch celebrít hrajú na svetáckych boháčov a ktorí národnú politiku oblažujú svojou bezobsažnosťou a nulovou schopnosťou prispieť niečím konštruktívnym.
Jedna vec je, čo sa stalo s verejnou mienkou v našom štáte, keď jedinou kvalifikáciou do Národnej rady majú byť síce hlasné a občas vulgárne, ale žiadnu substanciu neobsahujúce výkriky proti korupcii. Keby sme si takto bezstarostne vyberali svojich lekárov a pôrodníkov, na Slovensku by dnes prežívalo možno dvesto lazníkov niekde na kopcoch.
Druhá vec je, ako sa nastavilo naše právne prostredie, keď sa stáva normou, že strany sa nezakladajú, ale kupujú ako rožky v potravinách. Keď na vstup do politickej súťaže stačí nejakému nabobovi vytiahnuť peňaženku a dať tomu názov „strana“ alebo „hnutie“.
Označenie „neštandardný politický subjekt“ predsa neznamená, že sa nám nepáči jeho program. Okrem iného to znamená, že tento subjekt nie je organizáciou na presadzovanie legitímnych a demokratických záujmov nejakej skupiny obyvateľstva.
Že jeho program je v najlepšom prípade len ozvenou nejakých populárnych fráz pochytaných na internete, že jeho predstaviteľov (poslancov) nespája žiadna väčšia idea a že nikto, ani samotní jeho členovia, nemá ani potuchy, kam sa zvrtne o rok, o dva… V prípade Kollárovho klubu možno dokonca o mesiac či o dva.
Nie je to teda otázka nejakého morálneho rozhorčenia, ale zdravého rozumu. Parlament má v demokracii priveľkú moc na to, aby jeho prostredníctvom naše životy ovplyvňovali ľudia, ktorí sa nezodpovedajú nielen nikomu, ale ani nijakej myšlienke.
Historka o šašovi, ktorý priam s husákovskými slovami na perách („To, čo má odpadnúť, nech odpadne!“) vyženie štvrtinu poslaneckého klubu a nik nevie prečo, by bola normálne iba smiešna.
V parlamente nášho ešte stále demokratického štátu sa však voľby čo voľby rozširuje zóna subjektov, ktoré demokracii nemajú čím prispieť alebo idú rovno proti nej. Dostávajú sa tam priľahko a len málo chýbalo, aby sa dostali aj k výkonnej moci. A to smiešne nie je ani náhodou.