Asi tretina Britov je podľa prieskumov presvedčená, že k brexitu, teda k vystúpeniu Spojeného kráľovstva z Európskej únie, nakoniec nedôjde. Ďalších viac ako dvadsať percent uvádza, že si nie sú istí, či k brexitu naozaj dôjde. Tí, čo odpovedajú takto alebo podobne, sú najskôr tými, čo v referende hlasovali za zotrvanie v únii.
Lenže aký iný výsledok by dnešná situácia mala mať? Dajú sa zlé riešenia, ak boli spravené v súlade s pravidlami hry, prebiť lepšími riešeniami obídením tých pravidiel? A nebolo by potom výsledkom práve to úplne najhoršie riešenie zo všetkých?
Rakúski slobodní využili iba formálny nedostatok pri spočítavaní hlasov po druhom kole prezidentských volieb, ktorý nemohol mať, a ako oni sami priznávajú, ani nemal, vplyv na výsledok samotnej voľby. Na súde však uspeli, a tak na jeseň pôjdu Rakúšania opäť k urnám. Čo s tým? Zásadným problémom pre demokratov by nemalo byť to, že populistická či krajná pravica využívajú technické nuansy príslušného zákona. Problémom by mal byť skôr fakt, že Rakúsko stálo – a teraz opäť stojí – len krôčik od toho, aby sa na jeho čelo postavili populistické a protieurópske sily, hraničiace s krajnou pravicou.
Podobne je to v Británii. Ukazuje sa, že tí, čo navrhovali postaviť sa k európskej integrácii chrbtom, nemali žiaden plán, čo robiť ďalej po prípadnom víťazstve. Víťazstvo sa stalo realitou, oni však habkajú a riešia otázku, kto z nich by sa mal stať najbližším lídrom po odchode Davida Camerona.
Môže to však byť dôvod pre hľadanie bočných cestičiek vedúcich k faktickému anulovaniu referenda? Referendum bolo nepochybne Cameronovým životným omylom. Bol to vrcholne nezodpovedný a zbytočný krok – situáciu v tábore konzervatívcov bolo možné riešiť aj úplne inak. Nebolo potrebné ohroziť kvôli tomu budúcnosť Británie a stabilitu únie. Hlavným problémom však zostáva, že Briti sa väčšinovo rozhodli a prečo sa tak rozhodli.
Hulákanie smerom k európskym elitám sa stáva módou. Nielen medzi extrémnymi pravičiarmi či manipulátormi, ktorí chcú tvrdiť, že keď niekto tlačí na výrobcov, aby vyrábali spotrebiče s rovnakým výkonom, ale s nižšou energetickou spotrebou, ohrozuje tým slobodu občanov Európy. O údajnej odtrhnutosti bruselských elít od reality dnes radi rozprávajú aj príslušníci tradičných politických národných elít.
Akoby oni boli z obliga, keď sa Európou šíri skepsa a nedôvera k liberálnej demokracii. Akoby národné elity neniesli nijakú zodpovednosť za to, že stále viac ľudí padá za obeť čierno-bielej propagande populistov, ktorí najprv vyhrávajú na sociálnych sieťach, potom v bulvári, až napokon vyhrávajú v referendách a čoskoro možno už i vo voľbách.