Čo nevidieť to bude 30 rokov, čo na Rázsochách prvý raz načrel do zeme bager. Zmenil sa však režim, zmenili sa aj plány, zo slávnostného otvorenia v roku 1991 nebolo nič.
Viac prekvapuje, ako sa stále prehodnocovalo, čo s megastaveniskom. To, že hlavné mesto potrebuje novú nemocnicu univerzitného typu, bolo jasné. Išlo len o to, kde, ako, a najmä kto ju má vybudovať. Tieto „zásadné postoje“ sa menili aj v priebehu jednej vlády, obyčajne po nástupe nového ministra zdravotníctva. Zrejme s ním obyčajne prišla aj iná betónová loby. Rázsochy čímsi pripomínalo nové sídlo Slovenského národného divadla, pri ňom však napokon zvíťazil zdravý rozum. Aj vďaka nemu máme novú reprezentačnú štvrť pri dunajskom nábreží.
A nešťastný nemocničný komplex? Hlboké analýzy o čiernej diere, kde sa vraj strácajú desiatky miliónov korún, neskôr eur, striedali dokumenty, v ktorých sa tvrdil opak. Ešte stále je vraj výhodnejšie dokončiť stavbu. Pre peniaze, ktorým hrozí, že boli zbytočne vyhodené, však druhý variant nesie etické plus. Samozrejme, treba posúdiť, čo už je beznádejne staromódne a čo by sa ešte dalo využiť.
Ak nový šéf rezortu ako prísny ekonóm a manažér uvažuje aj týmto smerom, tak nech radšej dvakrát meria a raz reže. Osobitne, keď sa ukazuje, že v poslednom období preferovaná Patrónka by mala absolútne nevyhovujúcu infraštruktúru vrátane dostupnosti sanitiek a pacientov. Ako to, že pred rokom na takúto „maličkosť“ nik s betónovou hlavou nemyslel?