Nehatené britskou skepsou a zdravým rozumom, starý kontinent ovládnu jeho najhoršie inštinkty (populizmus, radikalizmus, etatizmus – doplňte, čo sa hodí). Londýn bol hlavnou baštou ekonomického liberalizmu, bez neho zvyšok Európy nadobro padne do byrokraticko-socialistických pazúrov. A podobné nezmysly vyplývajúce z povrchných záverov z dejín Európy a európskeho myslenia.
Druhým extrémom je presvedčenie, že je to najmä britský problém (premiešané s trochou škodoradosti). Nechajme ich ísť. Nikdy do klubu nezapadli, necítili sa byť Európanmi. Uverili populistickým krikľúňom, teraz môžu otvárať oči, ako im padá libra a znižuje sa rating. Politický chaos, hospodársky kolaps… Majú, čo chceli.
Bez ohľadu na to, koľko je v tej druhej skupine tvrdení pravdy, nebezpečné by bolo, ak by nás priviedli k záveru, že je to celé britská vina. Pre výsledky referenda v Spojenom kráľovstve si môže svedomie spytovať aj zvyšok Európy. Dokonca aj tí, čo už dlho tajne dúfali, že problémoví bratranci spoza La¤Manche jedného dňa vypadnú. Zlyhania európskej integrácie zvyšujú pravdepodobnosť, že sa podobné hlasovanie, s podobným výsledkom, zopakuje v iných krajinách.
Európska integrácia je dlhodobo nástrojom liberalizácie a deregulácie: dovnútra, prepájaním trhov a ekonomík členských štátov, a čiastočne aj navonok, obchodnými dohodami s krajinami mimo EÚ. Problém s prerozdeľovaním benefitov a reguláciou negatívnych vplyvov nechala na bedrách členských štátov.
Posledné tri desaťročia však priniesli zmenu. Hospodárska globalizácia, technologické zmeny, ktoré zlacnili dopravu a komunikáciu (čím, okrem iného, uľahčili delokalizáciu priemyslu), pripojenie postkomunistickej periférie s omnoho nižšími sociálnymi štandardmi a slabšími inštitúciami či vytvorenie spoločnej meny znemožnili spolužitie „európskeho trhu“ a „národných sociálnych systémov“.
Fiškálne pravidlá a nástroje, ktorými inštitúcie EÚ pretláčajú „štrukturálne reformy“, obmedzujú aj zvyšné možnosti vlád zabezpečiť redistribúciu a inkluzívny rast. Inštitúcie, pravidlá EÚ nepomáhajú regulovať globálny kapitalizmus v prospech „porazených“, skôr naopak. Problémom je, že národné vlády nie sú spasiteľmi: koniec koncov EÚ má súčasnú podobu najmä z ich rozhodnutia.
Európskemu politickému mainstreamu dominuje europokrytectvo: politici vedú pekné európske reči, no podkopávajú integračný projekt reálnym konaním. Ich údajná alternatíva – všetci Farageovia, Le Penové, Wildersovia, Kotlebovia a ďalší cynici a blázni – sú cestou do ešte horšieho pekla. Pekla, v ktorom bola Európa niekoľkokrát až po uši a ledva sa z neho vyhrabala. Pekla, ktoré sa odohráva hneď za našimi hranicami, hoci my sa tvárime, že je to kdesi na inej planéte.
Už dlho nebolo také ťažké veriť v Európu. Už dlho nebolo také potrebné neveriť v nič menšie.