Cena za nepochopenie toho, že sloboda mimo spoločných projektov je v dnešnom svete len ilúziou, môže byť nepríjemne vysoká.
Obyvatelia Spojeného kráľovstva sa práve chystajú presvedčiť o rýdzo ekonomickej stránke ceny za vystúpenie z Európskej únie. Hoci samotný brexit je technicky ešte vzdialený, už dnes sa ekonómovia predháňajú v zlých správach.
Len za prvé dva mesiace po referende v Británii ubudlo viac ako pol milióna pracovných miest. Libra padla a kvôli expanznej politike britskej centrálnej banky, ktorá je jej odpoveďou na hrozbu strmého pádu ekonomiky, bude klesať ďalej. Namiesto odhadovaného solídneho rastu hospodárstva sa v prognózach na najbližšie roky objavuje prinajlepšom veľmi skromný rast až stagnácia, prinajhoršom dokonca recesia.
Výpadky financií vo verejných fondoch zasa prinesú škrty vo verejných výdavkoch. Obyvateľov Británie tak s veľkou pravdepodobnosťou čaká menej pracovných príležitostí, úpadok reálnych miezd, horšie verejné zdravotníctvo, školstvo a sociálne služby. To všetko výmenou za ilúziu slobody od „bruselskej byrokracie“.
Tej byrokracie, domnelej či ozajstnej, ktorej sa však Británia aj tak nikdy celkom nezbaví, ak bude chcieť pokračovať aspoň v mierne nadštandardných obchodných vzťahoch s úniou. Ani trh sa totiž odtrhnutím nestáva slobodnejším. Ak bude chcieť britský biznis ťažiť zo vzťahov s EÚ, bude musieť tak či onak akceptovať množstvo spoločných regulácií, podobne ako to robí napríklad Nórsko. Akurát britskí obchodníci už nebudú mať vôbec nijaký dosah na to, aké regulácie sa v Bruseli dohodnú a odsúhlasia.
Čo teda vlastne sľubujú obchodníci s ilúziami typu Faragea či Le Penovej? V skutočnosti sľubujú horšie fungujúce hospodárstvo, slabšiu menu, horšie perspektívy. A to zatiaľ hovoríme len o ekonomickej cene. Akoby tá sama osebe nebola dosť nepríjemná, každá ďalšia je ešte vyššia. Ilúzia vyššej slobody či dokonca bezpečnosti obyvateľov národných ostrovov roztrúsených po kontinente v porovnaní so spoločnými výhodami a zárukami napríklad Schengenu už nie je iba hlúpa, ale aj vyslovene nebezpečná.
Isteže, všetko je predstaviteľné. Aj to, ako štáty zbavené „bruselského jarma“ pekne samostatne hospodária, bránia si národné hranice, no zároveň spolu priateľsky spolunažívajú, čulo obchodujú, v mene toho sa politicky zbližujú a patrične prispôsobujú aj svoje zákony… až nám z toho postupne vyjde niečo, čo začne nápadne pripomínať projekt európskej integrácie. Čo je však presne to, proti čomu nás obchodníci s ilúziami nabádajú vyhlasovať referendá.
Sú to totiž klamári zameraní na krátkodobý politický zisk. Európska budúcnosť ich nezaujíma. Akoby aj mala, keď mnohí z nich (podľa všetkého aj na Slovensku) sú na výplatnej listine istej, Európe nie práve naklonenej, mocnosti.