Parlamentnej rozprave u nás neškodí dĺžka diskusných príspevkov. Okrem zopár excesov sme dosiaľ neboli svedkami nejakých castrovských či kimovských mnohohodinových slovných dyzentérií. Problém je skôr v kvalite obsahu diskusných príspevkov, to však nijaký rokovací poriadok nevyrieši. Ani pracovný návrh z dielne šéfa parlamentu Andreja Danka to vyriešiť nemôže.
Dôraz na obmedzenie dĺžky diskusných príspevkov navodzuje skôr dojem, akoby najlepším parlamentom mal byť taký, ktorý sa venuje hlasovaniu namiesto „zbytočných rečí“. Lenže to je hrubý omyl. Reči na pôde parlamentu môžu byť niekedy rovnako dôležité, ako schvaľované zákony. Práve v parlamentnej diskusii sa na celoštátnej úrovni „robí politika“. Parlamentná diskusia je práve tým, čo je pre občanov najviac viditeľné a čo môže významne ovplyvňovať ich názory či politické preferencie.
Degradovať národný parlament na úroveň nejakej hlasovacej mašiny, v ktorej ku každému návrhu padne nanajvýš zopár časovo kontrolovaných príspevkov (navyše každý zákonodarca by mal mať podľa Dankovho návrhu umožnený iba jeden vstup do rozpravy), znamená znížiť, nie zvýšiť jeho význam, a v konečnom dôsledku to môže vyháňať politiku do ulíc. Čo je paradoxne presne to, proti čomu sa politici vládneho tábora, ku ktorému patrí aj Danko, momentálne ohradzujú.
Fakt, že podobné reštrikcie sa podľa návrhu obmedzujú na poslancov a vôbec nezahŕňajú napríklad členov vlády, je potom už len dokreslením myšlienkového sveta jeho autorov. Práve na pôde parlamentu by mali byť ministri v úlohe kontrolovaných a poslanci v úlohe kontrolórov, a nie naopak, ako sa azda niekto veľkopansky domnieva.
Možnosť vykázať poslanca za dvere rokovacej sály, ak sa nespráva na úrovni inštitúcie, ktorej je členom, nie je sama osebe extravaganciou, a už vôbec nie totalitnou, ako to teraz občas počuť. Problémom je iba to, kto by mal byť v podobných situáciách arbitrom. Ak totiž predsedajúci vykopne za dvere svojho oponenta z náprotivného tábora, nikdy sa nezbaví podozrenia, že sa dopúšťa politickej cenzúry. V parlamentoch, kde podobné pravidlo majú, o jeho použití rozhoduje buď nepolitik, alebo vopred určený parlamentný doyen, o ktorého osobnej integrite nemôžu panovať pochybnosti. Fakt, že sa v Národnej rade SR dnes sotva niekto taký nájde, nič nemení na tom, že by to tak bolo oveľa lepšie.
Neznamená to, že návrh treba kompletne zahodiť do koša. Parlamentná rozprava by sa nemala pričasto meniť na trápnu reality šou a nejaké hranice byť musia. Kvalita práce primitívov sa však sotva zlepší tým, že im prikážeme menej kvákať. Parlament môžu zlepšiť iba lepší poslanci. V tomto nám však vývoj, žiaľ, zatiaľ veľa nádeje neposkytuje.