Povedať, že protischránkový zákon môže byť čo i len teoreticky stopercentný, by bolo nezmyslom. Zákon v nijakom znení nemôže stopercentne zabrániť tomu, aby sa štátne inštitúcie pri verejnom obstarávaní nedopúšťali krádeží, alebo aby neboli okrádané.
Krokom vpred je rozhodne zverejnenie registra partnerov verejného sektora, čiže firiem vstupujúcich do verejných tendrov.
Zabrániť nemôže tomu, aby nejaká firma poskytovala fiktívne údaje o svojej majetkovej štruktúre, alebo aby sa koncový beneficient nezakryl sieťou poradenských či iných zmlúv. Napriek tomu je novela ministerky Lucie Žitňanskej krokom vpred.
Doterajší zákon z dielne Smeru vznikol v reakcii na kauzu Váhostavu, ale aj piešťanského CT, mýtneho tendra alebo dávnejších platinových sitiek. Jeho hodnotou bolo v podstate to, že aspoň pomenoval problém, aký predstavujú takzvané schránkové spoločnosti, firmy s netransparentnou majetkovou štruktúrou, založené väčšinou v daňových rajoch. Jeho základným nedostatkom bolo, že problém, ktorý pomenoval, riešil len veľmi málo.
Hovorí sa, že aj málo je lepšie ako nič, lenže tento zákon napáchal politické škody, a nejde tu len o škody pre imidž politickej strany, ktorá ho vypustila do obehu. Ponechať deklarovanie majetkovej štruktúry schránkových firiem na dobrú vôľu ich zástupcov (čestné priznania) a uzavrieť register takýchto firiem pred zrakmi verejnosti znamenalo jediné: všetky podozrenia, oprávnené či neoprávnené, mohli iba zosilnieť.
Keď štát pri plnom vedomí vypustí zákonný polotovar, automaticky je podozrivý, že práve to bolo účelom. Človek rozhodne nemusí byť priaznivcom lipšicovských pochmúrnych vízií o všadeprítomných oligarchoch a ich politických sluhoch na to, aby to pochopil. Pomáha to akurát protisystémovým hnutiam, ktoré pri vylievaní vaničky rozhodne nemienia rozlišovať medzi vodou korupcie a dieťaťom demokracie.
Žitňanskej novela už sotva môže podobné chmúrne vízie rozptýliť. Určite nie v krátkodobom horizonte – práve o to sa starajú ich hlásatelia v parlamente výkrikmi, že novela vlastne nie je o nič lepšia ako doterajší zákon. Dôležitejšie preto bude, či pomôže fakticky vyčistiť verejné obstarávanie.
Krokom vpred je rozhodne zverejnenie registra partnerov verejného sektora, čiže firiem vstupujúcich do verejných tendrov, aj to, že overovanie pravosti údajov už nemá byť otázkou dobrej vôle účastníkov. Krokom vpred je nepochybne zopár ďalších zlepšení a detailov. Iba jeden krok stále chýba. Zlodejstvá sú jedna vec.
Naším ďalším zásadným problémom je však množstvo peňazí, ktoré uniká do daňových rajov celkom legálne. Prečo by sa, prepánajána, mali schránkové firmy, odlievajúce naše verejné peniaze do neznámych destinácií, vôbec o nejaké verejné zákazky uchádzať?