O vzniku európskej armády? Kto bude do nej dodávať ľudí a techniku, kto bude platiť účty nad rámec národných obranných rozpočtov? Alebo má vzniknúť čosi podobné NATO, takže povedzme na jednom konci Bruselu bude stáť vrchný štáb NATO a na druhom vrchný štáb ozbrojených síl EÚ? A členské štáty budú raz dodávať vojakov pre potreby jednej aliancie, raz druhej?
Aké budú presne vzťahy oboch vojenských zoskupení? Veľká Británia dlhé roky torpédovala myšlienku „európskej armády“ práve preto, aby vylúčila čo i len teoretickú možnosť oslabenia severoatlantických väzieb. V poriadku, Británia je na odchode (hoci ten odchod sa ešte ani nezačal a nikto nevie kedy, ak vôbec, sa skončí). Lenže podobné obavy adresoval aj šéf Európskej komisie Jean-Claude Juncker vo svojej výročnej správe o stave EÚ, keď vyhlásil, že taká obranná štruktúra by určite nemala oslabovať väzby v rámci NATO.
Každá jedna oblasť spoločného záujmu v rámci Európskej únie vyvoláva takéto, niekedy triviálne, ale vždy reálne, „praktické“ otázky. Často to býva tak, že nie je ani taký veľký problém, aby sa lídri členských krajín zhodli na všeobecnom a všeobecne nastolenom zámere. To, čo veci komplikuje, predlžuje a často napokon aj odsúva do tichého zabudnutia, sú práve praktické detaily.
Keď lídri štátov EÚ dnes v Bratislave vyhlásia, že našli spoločnú vôľu riešiť ktorýkoľvek z problematických bodov agendy viac-menej spoločným spôsobom, bude to určite lepšie, ako keby sme boli svedkami trápneho ticha. Samo osebe to však ešte nič znamenať nebude. Výsledok neformálneho stretnutia lídrov v našom hlavnom meste sa zrodí až po dlhých mesiacoch. V nich budú tí istí lídri bojovať s domácou politickou agendou, ktorá je rozhodujúca, pretože práve od nej závisí politická existencia ich samotných.
Európska únia – ak len nechceme debatovať o platoch europoslancov či mudrovať o „svojvôli nikým nevolených úradníkov“ – je čosi ako tá zatiaľ ešte neexistujúca európska armáda. Existuje možno čosi ako hlavný štáb a logistika, existujú stohy vzájomných dohôd, zmlúv a spoločne uznávaných pravidiel, nakoniec však vždy ide o reprezentácie národných štátov. O ich ochotu riskovať pred domácim publikom alebo sa populisticky viezť po prúde.
Či už je to projekt spoločnej obrany, problém migrácie, ekonomickej politiky, alebo udržanie európskych sociálnych štandardov, nakoniec ide vždy o národných politikov. Keď božekajú, že únia zle komunikuje, zabúdajú na to, že kvalita komunikácie je prvoradou úlohou ich samotných – účastníkov summitov. Hovoriac o demokratických deficitoch únie skromne mlčia o tom, ako im samotným vyhovuje nedoriešená dualita národných a európskych politík. Európska únia sa nemôže zlepšiť, dokiaľ ju nezlepšia oni.