Je pravda, že Iveta Radičová sa mandátu vzdala aj za oveľa menší prešľap, no skôr bolo bežné, že poslanci – či už to bol Ján Slota, Ján Cuper, alebo Miklós Duray, ktorých v minulosti chránila trestnoprávna imunita, túto výhodu bohato využívali, hoci bolo zrejmé, že jazdili pod vplyvom alkoholu, čím porušili zákon. Žiadna sebareflexia, žiadne ospravedlnenie v ich prípade „nehrozili“.
Mandátu sa síce vzdali aj Rado Procházka s Andrejom Hrnčiarom, ale toto je predsa len niečo iné. Lipšic v parlamente končí, lebo ako sám povedal, nemohol by ďalej svoj mandát vykonávať naplno a predovšetkým chce „niesť plnú zodpovednosť ako ktorýkoľvek iný človek, ktorému sa to mohlo stať".
Lipšicovo gesto ostro kontrastuje so zanovitým postojom jeho straníckeho kolegu Igora Matoviča, ktorý namiesto toho, aby si priznal chybu, snaží sa zo všetkého vyviniť.
Lipšic patril medzi najvýraznejších kritikov vládnej koalície. Človek s ním nemusel súhlasiť, mohli mu prekážať jeho silné reči na adresu iných a našli by sa i ďalšie hriechy, no musel uznať, že na rozdiel od zvyšku opozície (česť výnimkám!), dokázal aj normálne diskutovať a vecne argumentovať. Ak však bývalý minister vnútra (a nielen on) spôsobí – aj keď neúmyselne – smrť iného človeka, je jeho morálnou povinnosťou odstúpiť z verejnej funkcie, v ktorej práve pôsobí.