Pred piatimi rokmi sa v Národnej rade odohralo hlasovanie o eurovale, ktorého výsledkom bol koniec vlády Ivety Radičovej. Toto hlasovanie nebolo výnimočné svojím výsledkom. Vlády padajú v demokraciách celkom bežne.
Výnimočné nemohlo byť ani v kontexte konkrétnej vlády, o ktorej je tu reč. Od samotného začiatku ju sprevádzali škriepky medzi koaličnými partnermi, takže viac visela na vlásku, ako pracovala. Stačí spomenúť na voľby generálneho prokurátora, alebo na aféru s daňovým riaditeľstvom.
V oboch prípadoch premiérka položila hlavu na klát, keďže bez adekvátnej podpory strany, ktorá ju do funkcie nominovala, prakticky nemala inú možnosť, ako svojich partnerov udržať v línii. To isté urobila aj v prípade eurovalu.
Neschopnosť priznať si omyl doháňa Sulíka neomylne do situácie, v ktorej ak by mal raz vládnuť, buď bude vládnuť sám alebo s krajnou pravicou.
Vo chvíli, keď Richard Sulík vyhlasoval, že koaliční partneri páchajú ekonomickú vlastizradu (čo je pikantné, tento termín pred ním pri inej príležitosti používal Robert Fico) a podobnými heslami sa snažil huckať proti nim verejnosť, spojenie hlasovania o eurovale s hlasovaním o dôvere k vláde bolo iba logické. Akurát, že tentoraz to dopadlo inak. Sulíkovci si zrátali, že povalením vlastnej vlády získajú viac, ako by získali jej udržaním.
Bola to chyba? Euroval bol prijatý, po predčasných voľbách v marci 2012 zostavil Smer jednofarebnú vládu a Sulíkova SaS bola nakoniec rada, že sa vôbec dostala do parlamentu (5,88 percenta). Podľa akého kritéria to možno považovať za čosi iné ako výsledok hrubej chyby a politickej negramotnosti SaS?!
Prenesme sa do dneška. V parlamente sedia nacisti a spolupracovníci mafie. Hlavnými opozičnými silami sú OĽaNO a SaS. O šéfovi toho prvého je ako o politikovi škoda strácať reč. Spolupráca s Igorom Matovičom je ako ruská ruleta s tým rozdielom, že v bubienku revolvera nie je iba jeden náboj, ale naopak, iba jedna prázdna komora. Šéf toho druhého, Richard Sulík, medzitým úspešne zatiahol svoju „liberálnu“ stranu až do vôd protieurópskej krajnej pravice (AfD, UKIP). To isté ho čaká i doma.
Neschopnosť priznať si omyl – nielen v prípade Radičovej vlády, ale napríklad aj pri interpretácii výsledkov tohtoročných volieb – doháňa Sulíka neomylne do situácie, v ktorej ak by mal raz vládnuť, buď bude vládnuť sám alebo s domácou krajnou pravicou. Na to prvé nemá silu (SaS nepochopila ani to, že volebný výsledok 2016 jej zaručila v prvom rade implózia SDKÚ), tomu druhému treba všetkými silami zabrániť.
Slovenská „demokratická“ pravica, ak odmyslíme Most-Híd, je dnes charakterizovaná neschopnosťou pochopiť kompromis, hraničiacou s fanatizmom. Úvodzovky v slove „demokratická“ budú čoskoro zbytočné, pretože nebude čo do nich vložiť.