Tak ako minulý rok cestujúcim chýbali zrušené ícečká, tak teraz im budú chýbať žlté vlaky. Je otázne, do akej miery (a či vôbec) sa ich podarí ŽSSK nahradiť.
Tvrdiť však, že za odchod RegioJetu z tejto trate môžu dva páry IC vlakov denne (za porovnateľnú cenu lístkov), ktoré navyše nie sú dotované, je slušne povedané alibizmus. Faktom je, že bezplatné cestovanie študentov a dôchodcov čiastočne deformuje trh, čo môže mať vplyv na ziskovosť prepravcu. Tieto skupiny obyvateľstva však majú zľavy aj na dráhach v Česku, takže to nemôže byť hlavný dôvod, pre ktorý je RegioJet v červených číslach.
Skutočnou príčinou, prečo sa Radim Jančura hodlá stiahnuť, je skôr neschopnosť fungovať v konkurenčnom prostredí, ktoré nie je podľa jeho gusta. Navyše teraz, keď získal licenciu na oveľa lukratívnejšiu trať Praha – Brno – Bratislava, sa mu naskytla ideálna príležitosť, ako sa zbaviť stratového podniku s veľkou publicitou (a v tomto odbore je on veľký preborník). RegioJet len za rok 2015, keď jazdil za totálne dumpingové ceny, s cieľom prilákať čo najviac cestujúcich, zaťal sekeru 5,5 milióna eur. Tú sa mu zjavne nepodarilo vykompenzovať ani vyššími cenami lístkov, ktoré zaviedol koncom augusta 2016.
Hoci sa Jančura rád chváli svojou transparentnosťou, nevedno, ako sa mu v decembri 2015 podarilo bývalého ministra dopravy Počiatka primať k tomu, aby zrušil „štátne“ IC vlaky. Ono v podmienkach, keď najprv niekto predátorsky vytlačí konkurenciu a potom následne zvýši ceny, vie podnikať každý…
Avizované rušenie spojov však môže byť iba formou nátlaku a s odchodom RegioJetu to napokon nemusí byť až také vážne. Už sme si zvykli, že vyhrážanie sa je Jančurovou obľúbenou pracovnou metódou. „Buď ja, alebo oni,“ mu raz vyšlo. Teraz však pravdepodobne narazí, lebo IC vlaky sa dostali aj do programového vyhlásenia vlády, a tá mu už druhýkrát neustúpi. Ako tvrdý obchodník si však možno vyrokuje výhodnejšie podmienky.
Či už na trhu zostane, alebo nie, problém je v tom, že privatizácia verejných služieb v oblasti dopravy má svoju odvrátenú stranu. Predovšetkým, prevádzkovatelia majú záujem iba o „čerešničky na torte“, no štátny prepravca sa musí postarať aj o prepravu na nerentabilných tratiach.
Otázne je i to, či okrem zvýšenej prepravnej kapacity prináša súkromný prepravca naozaj aj vyššiu kvalitu, respektíve za akú cenu. RegioJet sa síce tvári ako nízkonákladový prepravca, no nízka je častokrát iba kvalita poskytovaných služieb. V žltých vlakoch raz nefunguje klimatizácia, inokedy kúrenie. Toalety sú zamknuté, vo vagónoch sa nesvieti, atď… Fungovanie RegioJetu je možné len za cenu drastického znižovania nákladov, čo sa odráža vo vysokej fluktuácii zamestnancov a malej kapacite vozového parku, čo je problém najmä v prípade, keď sa vyskytne porucha.
A hoci sa Jančura rád prezentuje ako veľký liberál bojujúci so štátnym molochom, v skutočnosti je jeho snahou nahradiť štátny monopol monopolom súkromným.