Nezamestnanosť v krajine teda prekoná predkrízové úrovne. Paradoxné na tejto situácii je, že napriek pozitívnym vyhliadkam na trhu práce tunajšie firmy postupne nemajú koho zamestnať. Jednoducho „nejsou lidi“. Nie sú ľudia! Priemyselné parky hlásia, že nemajú koho postaviť za výrobné pásy. Preto zvážajú lacnú pracovnú silu z Rumunska, Bulharska či Ukrajiny.
Veľa dlhodobo nezamestnaných nechce dochádzať za prácou a tí, čo by aj chceli, často nemajú dostatočnú kvalifikáciu na výkon daného povolania. V mnohých prípadoch domáci prácu odmietajú pre veľmi nízku mzdu. Hlavne vo výrobných fabrikách niekde na východe Slovenska ľudia celý mesiac tvrdo makajú za štyristo eur.
Krajina sa tak krúti v bludnom kruhu. Tešiť sa preto z pozitívnych odhadov nárastu zamestnanosti, keď na Slovensku máme stále chudobné regióny s dvadsaťpercentnou nezamestnanosťou, nie je teraz namieste.
Je otázne, do akej miery pomôžu v tomto roku štátne dotácie hladovým dolinám a či sa podarí vďaka pripravovaným vládnym opatreniam zaplniť nové pracovné miesta tunajšími ľuďmi a nie cudzincami.