Dejepisom sa to však nezačína ani nekončí. Možno by napríklad také minimum z biológie zabránilo nejednej mladej mamičke samoordinovať svojmu dieťaťu čistiace prostriedky namiesto antibiotík.
Minimum z fyziky a astronómie by mohlo zmenšiť počet hltačov nezmyslov o skrytom dvojčati Slnka, ktoré pred nami taja zlomyseľní vedci, či zmenšiť publikum „odvážnych bádateľov“ odhaľujúcich celosvetovú konšpiráciu chemtrails.
V ešte všeobecnejšej rovine však dokonca nejde ani o vedomosti ako také. Problémom súčasnosti je základný vzťah k realite a vede ako prostriedku jej spoznávania. Vek Vodnára, ten hippíkmi 60. rokov vysnívaný vek, v ktorom sa intuícia postaví nad rozum a duchovno nad matériu, v podstate prichádza, lenže jeho pravou tvárou je zlosť a tma.
Dekády tupého zamerania sa na výkon a súťaž nevyvolali protireakciu v podobe zamerania sa na spoluprácu a prospešný výsledok. Duchovné vákuum kasínového kapitalizmu vyplnila poverčivosť každého druhu. Extrém vzývania krajších zajtrajškov (a ignorovania tristných dneškov) vystriedal extrém vzývania krajších včerajškov.
Od blúznenia o miliónročnej histórii Slovanov, ktorí vynašli všetko od prvého písma až po krájaný chlieb, cez bájky o skvelých časoch, keď cirkev riadila všetko okrem toku riek, až po „skazky“ o „mierotvorcovi“ Hitlerovi a podtatranskom raji za slovákštátu.
Zatiaľ čo svetová klíma sa rozpadá a každoročne sa zväčšujú extrémne výkyvy počasia, ľudia, ktorí to všetko pociťujú z prvej ruky sami na sebe a nepotrebujú na to prakticky nijaké vzdelanie, radšej klikajú na internetové sprostosti o liečbe rakoviny sódou bikarbónou.
Memorandum stoviek spoločenských vedcov, ktorí sa hlásia k spoluzodpovednosti za stav Slovenska, je pekná vec, problém však netkvie iba vo financovaní vedy alebo v pozdvihnutí vedcov do úlohy poradcov politikov. Vedcov – všetkých, nielen spoločenských – musí byť vidieť a počuť aj pri iných príležitostiach než len vtedy, keď ide o nich samotných (čo samo osebe, pravdaže, tiež neprekáža).
Nečudo, že v spoločnosti, v ktorej sa slovo „neviem“ považuje za zlyhanie, sa darí poverám a ideológiám, pre ktoré by bolo priznanie, že niečo nevedia, začiatkom ich konca. Pretože vedu odjakživa poháňajú omyly a slovo „neviem“ vo vedeckom kontexte znamená poznatok sám osebe. Nikdy nesmieme prijať perfídnu hru na „alternatívne zdroje informácií“.
Pavedecké a rasistické splašky na internete sú asi takou vítanou alternatívou poznávania sveta, ako bol kedysi smrad z bratislavskej dimitrovky vítanou alternatívou čistého vzduchu. Spoločenských vedcov, práve tak ako všetkých ostatných, potrebuje pracovník lakovne rovnako ako šéfmanažér celej automobilky.