Lenže domáce násilie nie sú autonehody. Utajovanie domáceho násilia bolo príliš dlho súčasťou „tradičnej kultúry“. Ba priam bontónu.
Zrejme ste ešte nepočuli ľudovú múdrosť, podľa ktorej „čo sa na ceste rozbije, má aj na ceste zostať“. To preto, lebo žiadna taká múdrosť sa u nás nevyliahla. Odhliadnuc od celkom drobných príhod typu oškretého laku na blatníku, pri dopravných nehodách každý automaticky siaha po telefóne a dopravní policajti sadajú za volant.
Zato však u nás existujú „múdrosti“, podľa ktorých „čo sa doma uvarí, to sa má doma aj zjesť“, či hovoriacich o tom, že keď sa niekto tretí zamieša do sporu dvoch partnerov, obvykle skončí tak, že sa obaja pustia do neho. Nepochybne koluje aj patričné množstvo anekdotických príhod, ktoré to majú potvrdzovať.
Lenže zákon sa nesmie riadiť anekdotami a policajti, prokurátori a sudcovia sa majú z tradičného davu vymykať okrem iného aj tým, že sa riadia v prvom rade zákonom, nie pochybnými tradíciami, ľudovými múdrosťami či kultúrnymi zvláštnosťami.
Pravdaže, „dobrú správu“ je treba chápať v úvodzovkách. Sotva čo môže byť dobré na fakte, že domáce násilie zostáva v našich končinách realitou.
Na jeden prípad vyšetrovateľa, ktorý by azda naozaj šliapol vedľa, keď zobral príliš vážne obvinenia jedného z rozvadených partnerov na adresu druhého (čo býva podstatou spomínaných anekdot), pripadá sto prípadov, v ktorých je agilný policajt tým jediným, čo môže zastaviť násilníka ešte prv, ako niekomu neodvolateľne ublíži.
Akých chceme policajtov? Takých, čo sa neboja vstupovať do „háklivých" záležitostí (pravdupovediac nevedno, čo je vlastne „háklivé" na tom, keď nejaký násilnícky idiot prenasleduje svoju partnerku/partnera)? Alebo alibistov, ktorí trúsia ľudové múdrosti vtedy, keď majú konať?
Na čas, keď sa bude naša polícia patrične venovať každému prípadu domáceho násilia, si ešte budeme musieť počkať. Až vtedy začne platiť, že štatisticky menej vyšetrovaných prípadov bude znamenať aj menší výskyt domáceho násilia. Dovtedy platí, že dobrou správou je viac vyšetrovaných prípadov a viac takých, čo sú kvalifikované ako trestné činy – pretože to jednoducho znamená, že polícia menej prípadov ignorovala či zľahčovala.
Pravdaže, tú „dobrú správu“ je treba chápať v úvodzovkách. Sotva čo môže byť dobré na fakte, že domáce násilie zostáva v našich končinách ešte stále smutnou realitou. Jedna vec je však výchova spoločnosti, druhá vec je výchova tých, čo sa majú riadiť zákonom, zákon brániť a vynucovať.
To druhé sa už pohýna a štatistiky sú toho dôkazom. Našťastie nikomu u nás nenapadlo „odbremeniť“ políciu a prokuratúru spôsobom, akým to práve urobili v Rusku, kde „drobné domáce incidenty“ prekvalifikovali na obyčajné prečiny. U nás zatiaľ (aspoň teoreticky) vedie civilizácia nad tradíciou jedna – nula.