Pseudologia fantastica

, 09.03.2017 12:00

Ak bola televízna pozvánka Vladimíra Mečiara na niečo dobrá, potom asi len na to, aby sme si pripomenuli, že termín postfaktuálna či postpravdivá doba neoznačuje len našu prítomnosť. Jedno krátke vystúpenie zostarnutého politika stačí na pochopenie, že takú dobu sme už prežili. Otázkou je, či vôbec niekedy odišla.

Pseudologia fantastica znamená patologické luhárstvo. Postihnutý môže, ale aj nemusí vedieť, že klame. Podstatné je, že jeho lži bývajú rozvetvené, komplexné a dlhotrvajúce. Účelom je zvyčajne vykresľovať seba samého ako hrdinu alebo ako obeť, v každom prípade ako niekoho, kto prežíva život vymykajúci sa bežnému nudnému normálu.

Jednou stránkou 90. rokov minulého storočia bola osoba „otca vlasti“, chrliaceho neuveriteľné historky o sebe a svojom živote. O tom, kto z medzinárodných osobností je jeho osobným priateľom, alebo hoci o tom, koľkým pokusom o atentát už čelil.

Vymýšľal si, keď popisoval svoje rozhovory s inými politikmi. Vymýšľal si súvislosti medzinárodného diania, ktoré mali mať vplyv na to, čo sa dialo u nás doma na Slovensku.

Jeho „spomienky“ majú preto asi takú hodnotu ako písomné prefabrikáty Mikuláša Černáka spoza mreží. Pravdepodobnosť, že sú pravdivé, sa blíži k nule, zatiaľ čo na sto honov z nich cítiť účel: očistiť seba a pošpiniť ostatných.

Pseudologia fantastica znamená patologické luhárstvo. Postihnutý môže, ale aj nemusí vedieť, že klame. Davy, ktoré jej padajú za obeť, sú zároveň jej aktívnymi spoluautormi.

Nezabúdajme, že v tom istom čase, keď trojnásobný predseda vlády oblažoval mítingové publiká fantazmagóriami o sebe a o svete, v krajine sa rozkrádali majetky tempom a objemom prevyšujúcim škody z vojen či nájazdov, zastrašovali sa jeho oponenti a prestávala existovať hranica medzi zložkami štátu a mafiánskymi gangmi. Mečiar bude pokojne za patologického luhára, len aby sa mu nikdy nepodarilo dokázať to ostatné.

Tie časy však mali ešte jednu stránku. Davy ochotné vymeniť svoju hrdosť, svoje záujmy a napokon budúcnosť vlastných detí za podenkový pocit uspokojenia z toho, že im niekto na mítingu či v televízii hovorí, čo chcú počuť. A úprimne nenávidiace každého, kto by ich chcel z toho očarovania prebudiť.

Je nejaký rozdiel medzi minulou slovenskou postfaktuálnou dobou a tou dnešnou? Vďaka internetu nemusí existovať jedno centrum, jeden človek a jeho mítingový kalendár. Pseudologia fantastica je masová. Davy, ktoré jej padajú za obeť, sú zároveň jej aktívnymi spoluautormi.

Ku každej rasistickej lži o utečencoch môže hocktorý konzument „po ceste“ pridať svoju vlastnú tvorbu, kým skončí na facebooku Borisa Kollára. Inak je všetko po starom. Celý národ má hrdinskú minulosť (siahajúcu najmenej do vrchnej kriedy) a zároveň je celý národ utláčaný Európou, Západom, Sorosom.

Čuduje sa niekto, že práve konzumenti týchto gebuzín budú najviac náchylní interpretovať aj mečiarovské 90. roky podobne ako Mečiar sám? A nie je to generačná záležitosť. Obete pseudologie fantastica jednej doby hravo zapadnú medzi obete druhej podobnej doby, aj keď v nej nežili. Podstata je totiž rovnaká: útek pred zodpovednosťou.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Mečiarove amnestie #Vladimír Mečiar
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk