Otváranie trinástej komnaty mečiarizmu

Slovenský parlament hlasmi 124 koaličných, opozičných a nezávislých poslancov prelomil svoje tabuizované prekliatie.

, 03.04.2017 08:00
debata (63)

Pootvoril dvere do trinástej komnaty mečiarizmu priamo k zrušeniu jeho amorálnych amnestií ukrytých dlhé roky v jej sejfoch. Aj keď táto opovážlivosť naprieč parlamentným spektrom vyvoláva v pohrobkoch autoritatívneho vodcu Mečiara pocity znesvätenia a strachu, väčšina slovenskej spoločnosti žije od štvrtka vo viere a v nádeji, že sme vykročili smerom k spravodlivosti.

Napriek pochybnostiam viacerých poslancov opozície, ktorí podpísali bianko šek vládnemu návrhu s dvoma ústupkami, vospolok žijú v nádeji (napokon nič iné im už ani nezostáva), že aj Ústavný súd nechá priechod historickej spravodlivosti a tento právny paškvil naveky vybieli z krátkeho životopisu našej demokracie.

Prirodzene, nie všetkým je parlamentný kompromis novelizácie ústavy kvôli zrušeniu Mečiarových amnestií po vôli. Cynickým pragmatikom ich morálny aspekt nemá na aké svedomie tlačiť, skrátka celú opozično-koaličnú „hystériu“ nad Mečiarovými amnestiami bagatelizujú univerzálnym dôvetkom, že kvôli tomu nebude chlieb lacnejší.

Aj keď bol Fico zásadným odporcom zrušenia Mečiarových amnestií, vždy ich považoval za právny suterén. Za schopnosť zmeniť svoj zásadný názor mu patrí rešpekt a uznanie.

Ale prevažnú časť „pamäti národa“ svedomie omínalo dve desaťročia a teraz sa oprávnene nádeja, že sa konečne našiel kľúč ústavnej väčšiny od „nedobytných“ amnestičných dverí zastupujúceho prezidenta Vladimíra Mečiara, ktorý nimi chránil únoscov prezidentovho syna z tajnej služby a mariteľov referenda o vstupe našej krajiny do NATO.

Na prahu trinástej komnaty zvrhlostí mečiarizmu a zneužívania moci by sa patrilo aspoň letmo spomenúť tých, ktorí prejavovali odvahu do nej nakuknúť a pokúšali sa prelomiť ich amnestičné bezpečnostné dvere: Mikuláš Dzurinda (SDK), Vladimír Palko, Pavol Hrušovský, Daniel Lipšic (KDH) a od vlaňajších parlamentných volieb hlavne Ján Budaj (OĽaNO), ktorý ich návrhy zapadnuté prachom nevšímavosti a cynizmu k našej nedávnej minulosti, v tomto volebnom období oprášil.

Vlaňajší štátny pohreb exprezidenta Michala Kováča oživil vo veľkej časti verejnosti spomienky na príkoria, ktorých sa voči nemu dopúšťala Mečiarova vládna mašinéria. Paradoxne práve jeho skon na sklonku minulého roka oživil iskierku nádeje na vyrovnanie sa s temnou stránkou našej histórie z 90. rokov.

Štafetový kolík podpory verejnosti na vymazanie tejto stigmy mečiarizmu na tele našej štátnosti prevzala priamo pri skláňaní sa nad rakvou prezidenta Kováča súčasná hlava štátu, Andrej Kiska. Silný apel na našu podlžnosť voči Kováčovi zaznel aj z úst exministra zahraničných vecí Pavla Demeša. Ich emotívne slová a nástojčivé volanie po rehabilitácii politicky i verejne „odkopnutého“ exprezidenta, ktorý dožíval svoje posledné roky v nevšímavom zabudnutí s ťažko podlomeným zdravím na nedôstojnom prezidentskom dôchodku, opätovne zburcovali svedomie národa.

Vzápätí túto prechodnú stratu pamäti verejnosti na strastiplné a zabudnuté roky mečiarizmu znásobila emotívna premiéra filmu Únos. Cez filmové plátno čierneho svedomia mečiarovskej minulosti premietla najdrsnejšie sekvencie spred dvadsiatich rokov v podobe politického trileru. Tento umelecky sugestívny apel prebudil spoločnosť z historickej letargie. Zburcovaná verejná mienka vrátane 26 právnych autorít sa naliehavo začala dožadovať vyrovnania sa s touto poškvrnou našej nedávnej minulosti.

Jej nečakaný nápor zalomcoval aj dovtedy nezdolateľným vetrolamom rušenia Mečiarových amnestií – Robertom Ficom. V pude sebazáchovy svojej moci ho donútil k obratu v postoji k ich zanovitej nezrušiteľnosti. A všetko navyše urýchlil návrat autora amnestií – expremiéra Vladimíra Mečiara, čoby „pastiera oviec“ na dôchodku, na televízne obrazovky. Po ňom sa už aj Smer-SD definitívne obrátil zo Šavla na Pavla a pod jeho taktovkou sa začal črtať historický kompromis zrušenia Mečiarových amnestií.

Ak by aj politickí odporcovia premiéra pripisovali jeho náhly prerod z odporcu amnestií na ich fedrovateľa len pudu mocenskej sebazáchovy Smeru, z nadčasového pohľadu mu slúži ku cti viacero sympatických a ústretových gest vyrovnávania sa s mečiarovskou minulosťou. Po prvé, jeho tretí kabinet vystrojil exprezidentovi Kováčovi štátny pohreb so všetkými náležitosťami verejnej úcty k jeho principiálnemu odporu voči mocensko-politickým praktikám mečiarizmu za hranicou ústavnosti i zákonnosti.

Aj keď bol zásadným odporcom zrušenia Mečiarových amnestií, od politickej nepamäti, keď bol ešte poslancom SDĽ či neskôr lídrom najsilnejšej politickej strany – Smeru-SD, vždy ich považoval za právny suterén. Nuž a ak sa napokon predral až k participácii na koncepte vládneho návrhu, bez ohľadu na tradičnú rozpoltenosť slovenskej spoločnosti, na jeho priaznivcov či odporcov, za schopnosť zmeniť svoj zásadný názor mu patrí rešpekt a uznanie. Napríklad aj od časti médií či novinárov.

© Autorské práva vyhradené

63 debata chyba
Viac na túto tému: #parlament #NR SR #Mečiarove amnestie #mečiarizmus #zrušenie amnestie
Flowers