Nie a nie prestať so šírením „právd“, že prezidentovo víťazstvo je tak akosi nelegitímne. A pretože mnohé médiá verejnej služby v strednej Európe potrebujú permanentne vodiť za ručičku, počúvame od nich definitívne pritakávanie týmto špekuláciám. Ba čo viac: varovania, aby aj v Česku, kde sa rýchlo blížia parlamentné a prezidentské voľby, nedošlo k technicky bližšie neurčeným zásahom zákerného Kremľa. Vždy a všade zavrhnutia hodného Ruska.
Zvlášť odsúdenia hodné je, samozrejme, stále sebavedomejšie vystupovanie Moskvy na území Sýrie. Tu jej letecké údery, ktoré zákonná vláda v Damasku vrelo víta, pravidelne zabíjajú desiatky úbohých civilistov. Zatiaľ čo Američanmi vedené letecké operácie tamtiež a tými istými prostriedkami tvrdo dopadajú na islamistické ciele. Na hlavy nepriateľov ľudstva, s ktorými sa vlastne už od 11. septembra 2001 vedie ďalšia svetová vojna…
Pokiaľ stál na čele Spojených štátov Barack Obama, ohľadom Sýrie dlhé roky platilo, že košeľa (ne)umierneného islamistu je bližšia ako Asadov kabát.
Hoci, ako sa to vezme. Uveďme jeden príklad za všetky. Pokiaľ stál na čele Spojených štátov presvedčený demokrat a de facto krvavý nobelista Barack Obama, ohľadom Sýrie dlhé roky platilo, že košeľa (ne)umierneného islamistu je bližšia ako Asadov kabát. Za najpálčivejšiu starosť dosť neurčitého „medzinárodného spoločenstva“ sa vydávalo to, že v sýrskej metropole tróni Bašar Asad. Diktátor, ktorý vyrastal za prísne prosovietskej a nevyberavo protiislamistickej vlády svojho otca Hafíza. Spojenec teokratického Iránu, s ktorým ho spája nepriateľstvo voči jadrovo ozbrojenému Izraelu, neochvejnému regionálnemu spojencovi Washingtonu.
Mimochodom, bol to práve zámer tiež disponovať jadrovými hlavicami, čo zo spomínaného Teheránu nadlho urobil terč ostrej propagandy Západu. Keď sa však potom táto výbušná záležitosť do značnej miery upravila zmluvou z roku 2015, stratili sa ataky informačnej vojny priam zázračne rýchlo. Doslova mávnutím čarovného amerického prútika. Vôbec to však neznamenalo, že by sa rovnako prenikavo zlepšila aj pozícia Asadovej kliky.
Napriek tomu však vypočítavé, dlhodobo nemúdre využívanie extrémistických síl v boji za zvrhnutie damaského zriadenia postupne začalo strácať dych. Pokrytectvo voči Daešu i ďalším radikálom postupne spochybnilo niekoľko zásadných udalostí. Predovšetkým politickými elitami (ne)spracované migračné vlny a vydieračská úloha Turecka, ďalej prakticky vševojsková angažovanosť Ruskej federácie, ale koniec koncov i potrebná zmena politického vetra v Novom svete.
Zatiaľ čo obamovci nemohli oficiálne pripustiť reálne nastolený fakt, že si Putin presadil svoje, čiže Asadovo mocenské prežitie, s apriori vysmievaným Trumpom je to iné. Konečne prišlo aj na formálnu zmenu. „Dedičný“ prezident Sýrskej arabskej republiky je už pre americkú administratívu kýmsi novým. Dá sa sarkasticky povedať, že ako bájny Fénix vstáva z popola. Zostáva síce naďalej postavou „nečestnou a nešportovou“, lenže jeho zvrhnutie prestalo byť podmienkou mierového usporiadania krajiny.
Damaská elita si začína byť čoraz istejšia. Pravdepodobnosť vojenského triumfu povstalcov je teraz celkom zanedbateľná a jej hlavný predstaviteľ získal opäť verejné uznanie od najdôležitejších hráčov. A tak si jemu verné jednotky začínajú naozaj dovoľovať „neslýchané“. Pred pár dňami dokonca raketami ostreľovali izraelské bojové lietadlá, pre ktoré sa stalo celkom bežným operovať vo vzdušnom priestore susedného štátu.
V ďalších mesiacoch a rokoch, v ktorých bude proxy vojna nepochybne pokračovať, pôjde svojím spôsobom o to isté ako na začiatku. Iba obrátene. Čo je ešte prijateľný kompromis a čo by už znamenalo stratu veľmocenskej tváre.