Názory politikov typu nášho Richarda Sulíka odrážajú zmätok v tom, ako únia funguje a prečo funguje. Samotná existencia Európskej komisie je podmienená dobrovoľnosťou.
Čoho iného než dobrovoľného rozhodnutia členských krajín je dôkazom unifikácia pravidiel na ochranu spotrebiteľa, o ktorej bola reč v úvodnej vete – parafráze Sulíkových slov z televíznej debaty? A aký lepší dôkaz dobrovoľnosti celého projektu Sulík potrebuje, než brexit, z ktorého má toľkú radosť jeho kamarát z europarlamentu Nigel Farage?
Keby sa predseda komisie Jean-Claude Juncker vo svojej Bielej knihe o budúcnosti únie zameral iba na jeden scenár, taký, ktorý by on sám považoval za najželateľnejší, bol by vyhlásený za diktátora a Biela kniha by bola z eurostolov zmetená rýchlejšie ako omrvinky ranného pečiva. Na druhej strane, keby namiesto piatich scenárov popísal scenárov päťdesiat, nebol by v tom veľký rozdiel.
Aspoň nie u nás, pretože tu sa za najdôležitejší automaticky považuje ten scenár, ktorý píše o takzvanej viacrýchlostnej únii. Pri žalostnom stave našej verejnej diskusie o Európe sa aj tí najväčší eurooptimisti spomedzi slovenských politikov zdráhajú otvorene prihlásiť k hlbšej integrácii. Podobne, len s opačným znamienkom, ako keď sa Sulík zdráha otvorene prihlásiť k hrobárom únie.
Viacrýchlostná únia je preto vítaným útočiskom pre všetkých, ktorí chcú pôsobiť striedmo a nechcú hrať s priveľmi odkrytými kartami. V poriadku: zánik únie je pre extrémistov, európska federácia je pre rojkov.
Tí striedmi by však mali ľuďom vysvetliť, čo si pod prvou, druhou a ďalšími európskymi ligami, o ktorých v súvislosti s viacrýchlostnou úniou hovoria, vlastne predstavujú. Inak bude debata o nej rovnako zmätená ako iné v posledných rokoch.
U nás sa za najdôležitejší automaticky považuje scenár tzv. viacrýchlostnej únie.
My sa totiž dnes nenachádzame nikde inde ako práve v tej najprvšej z prvých európskych líg. Platíme eurom, sme v Schengene, máme vzorové účty verejných financií, naše pravidlá sú väčšinou ak nie totožné, potom aspoň konformné s európskymi.
Ak si chce ísť obyvateľ Sniny na bicykli omočiť nohy v Atlantiku, stačí mu jeden preukaz, peňaženka, dobré nohy a voľný čas. Vďaka tej vysmievanej unifikácii nemusí so sebou ťahať zásobu náhradných dielcov, ani sa strachovať, čo s ním bude, ak cestou ochorie alebo ho okradnú. Ak by sa naštval, ešte by sa mohol niekde po ceste aj zamestnať.
To nie sú reči, to je realita možností. Reči sú to, čo nás môže o možnosti obrať. Keďže sme v prvej lige, môžeme len strácať. Teda, isteže, podľa takzvaných realistov môžeme „návratom suverenity“ aj získať: konkrétne to, že o nás budú rozhodovať čisto naši politici. A tí sú, ako je známe, predsa galaktickou superligou.