Matica slovenská sa od týchto publikácií dištancovala, ale je známe, že vydavateľstvo Svojeť s ňou bežne úzko spolupracuje. Najväčší bonbónik: autorom textov bol historik Martin Lacko, relatívne nedávno „odídený“ z Ústavu pamäti národa.
Martin Lacko je známy historik. Pod záštitou ÚPN sa profiloval ako „nová krv“, ktorá mala na problematické kapitoly dejín prinášať odidealizované pohľady. Lenže to odideologizovanie od začiatku zaváňalo tendenčnosťou.
Pri hodnotení napríklad Slovenského národného povstania nebol Lackovým cieľom jeho historicky poctivý komplexný obraz, ale práve ideologizácia toho, proti čomu sa vzoprelo: fašizmu a štátu, ktorý si ho osvojil v mene demagógie o pozdvihovaní slovenského národa.
Hnedé odtiene v Lackovej práci tak postupne nadobúdali jednoznačnú hnedú farbu. Žiaľ, vždy sa našlo priveľa tých, ktorí obdivovali jeho „antisystémovú statočnosť“.
Až takú antisystémovú, že ju bolo nutné potvrdiť tým, že si už ani nemusel klásť servítky pred ústa, velebiac vojnový Slovenský štát, a že teraz bude pracovať pre poslankyňu z ĽS NS Natáliu Grausovú.
Táto pani sa zviditeľnila najmä tvrdením, že Tisovi z vďaky za záchranu Židov vysadili v Izraeli strom. Lacko sa však nikdy netajil svojimi sympatiami pre fašistickú Kotlebovu stranu, preto to nikoho nemôže prekvapiť. Ani to, ako dokáže úplná strata historickej objektivity pripustiť, aby sa fašizmus stal celkom normálnou súčasťou každodennosti.