Mečiar vtedy prikryl nezákonné násilie, ktoré na občanovi Slovenska spáchali inštitúcie štátu. Parlament sa vyslovil, že takéto konanie štátu v politickej rovine nemôže zostať „nemorálne, ale platné“. O tom, či je rozhodnutie parlamentu v súlade s ústavným poriadkom, má do dvoch mesiacov rozhodnúť Ústavný súd. O tom, či a aké následky môže mať toto rozhodnutie v trestnoprávnej rovine, budú prípadne rozhodovať vyšetrovatelia, prokurátori a sudcovia. Z tohto hľadiska je prílepok o Michalovi Kováčovi a jeho omilostenom synovi naozaj len politickou obetou niektorým kruhom SNS a Smeru a časti ich voličstva. Obetou, ktorú však napokon akceptovalo 129 poslancov NR SR, dodajme.
Samotné uznesenie parlamentu však nie je začiatkom či pokračovaním vyšetrovania, a už vôbec nie jeho skončením. Politici, ktorí sa tvária, akoby týmto jedným uznesením malo byť vyriešené a prekonané to obdobie našich novodobých dejín, ktoré nazývame obdobím mečiarizmu, vytvárajú nereálne očakávania, ktoré nemôžu viesť inam než k sklamaniu. Ak majú nebodaj takéto očakávania aj oni sami (okrem toho, že sa ich usilujú vyvolať u svojich voličov), o to horšie. Zrušenie amnestií nie je ani pozvánkou na nadchádzajúce voľné politické experimentovanie s ústavným systémom. Princíp: keď sme dokázali jedno, poďme rýchlo na všetko ostatné, je veľmi, ale veľmi zlým vodidlom pre zákonodarcov.
Je to otváranie dverí pre jurodivé nápady typu priamej voľby generálneho prokurátora. Tento nápad sa už raz vynoril a vzápätí zaslúžene zapadol, keď sa vláda Ivety Radičovej márne pokúšala zvoliť šéfa prokurátorov v parlamente. Predstava, že lepším riešením bude premeniť to na akúsi voľbu šerifa miestnou komunitou (v tomto prípade celým Slovenskom), je bizarná. Kandidovali by opäť len figúrky tlačené politickými stranami, prípadne „samorasti“ vymedzujúci sa voči systému, ktorému vraj idú slúžiť. Naozaj si niekto myslí, že by z takejto voľby mohol vzísť dobrý najvyšší prokurátor?
Voľné experimentovanie by však bolo aj pozvánkou pre neonacistov. Tí sa síce netaja, že nejakou ústavnosťou aj tak pohŕdajú, načo im však vopred pritakávať predstieraním, že všetko, na čom sa uznesie väčšina, musí byť automaticky v poriadku? Nemusí – a práve symbolické zúčtovanie s mečiarovskou érou, v ktorej si presne to isté o sebe myslela vtedajšia väčšina, malo byť toho dôkazom.
Poznáte ten pocit, keď niekto urobí niečo, čo aj vy sami pokladáte za správne, lenže sprevádza to rečami, z ktorých je zrejmé, že to takmer vôbec nepochopil? V zásade cítite povinnosť pochváliť ho, nemôžete sa však zbaviť čudnej pachuti na jazyku. Sledovanie parlamentu, ako rokuje o zrušení Mečiarových amnestií, bolo práve takou skúsenosťou.