Vrátane tých, ktorí žijú v exile liberálnych krajín. Európski politici sú zarazení, nečudo. Turecko ako pomyselný aj skutočný most medzi Západom a Orientom je presné zrkadlo konfliktu, ktorý predurčuje podobu politických tendencií vo svete.
Medzi konzervatívcami, zubami-nechtami lipnúcimi na starých poriadkoch, a medzi liberálnou demokraciou, ktorá všetko nespochybniteľné spochybňuje. Je zároveň zrkadlom konfliktu medzi vidiekom a mestom, medzi „ľudom“ a intelektuálmi, medzi svetom mužov, ktorí majú najradšej vojenské uniformy, a čoraz viditeľnejších žien.
Turecký med zhorkol. Od letného pokusu o prevrat hnije v tureckých väzeniach priveľa Erdoganových odporcov a silácke reči o zavedení trestu smrti neveštia dýchateľný vzduch. Kiežby to však boli len cudzie tendencie! Najväčšmi spomedzi európskych politikov pripomína Recepa Tayyipa Erdogana azda Viktor Orbán.
A ani takej stúpajúcej hviezde, ako je Marine le Penová, ktorá o Erdoganovi neutratí pekné slovo, nie sú jeho diktátorské móresy proti srsti. Raz darmo, v tomto sú nacionalisti najväčšmi medzinárodní.