Beblavý spolu s ostatnými „opozičníkmi“ takticky vyčkával, či prezident podporí Progresívne Slovensko. Kiskovo rozhodnutie nevstúpiť do straníckej politiky ho pomklo k tomu, aby založil vlastnú stranu a nečakal ani na to, kým sa rozhýbe Štefunko a spol.
Tento krok znamená, že tromfy v rukách má on a štefunkovci, ak sa budú chcieť pridať, tak sa budú musieť prispôsobiť jeho pravidlám hry.
Na druhej strane – nový tandem to nemá ešte ani zďaleka vyhraté. Beblavý ani Mihál nie sú lídrami schopnými strhnúť masy a osloviť 150-tisíc ľudí, ktorých hlasy potrebujú na vstup do parlamentu, môže byť nad ich sily.
Sú to odborníci, a preto do partie budú nutne potrebovať niekoho, kto novú značku „predá“ verejnosti. Preto sa takticky spočiatku ani príliš nevymedzujú a o sebe tvrdia, že budú „liberálni, konzervatívni aj sociálni“, aby nikoho od seba neodpudili.
Stredové vody sú totiž dostatočne široké a po odchode Siete do zabudnutia prázdne. Túžba zaplniť tento priestor liberálnym subjektom so stabilnou podporou sa cyklicky opakuje – v minulosti sa o to pokúšali DÚ, ANO i mnohí ďalší, no zväčša šlo iba o podenkové strany.
Stále tu však existuje SaS, ktorá v minulých voľbách profitovala práve z nevýrazného postoja Rada Procházku a dokázala prilákať jeho voličov k sebe. Hoci sa Sulík posúva do extrémnejších polôh, pre „trhových fundamentalistov“ bude stále príťažlivý a je preto otázne, či umiernená liberálna strana bude pre mestských voličov dostatočne atraktívna.