Zhlúpnutá politika

Nezaslúžia si u nás voliči lepšie možnosti výberu? Určite. A využijú ich? Aj motyky, ako vieme, občas strieľajú. Väčšinou však nie. Inak by sa do príslovia nedostali.

20.04.2017 22:00
debata (28)

Čím viac sa dnes na Slovensku hovorí o potrebe nových tvárí, nových prístupov a nových strán, tým viac si túto hru osvojuje prostredie tvárí, prístupov a strán, ktoré nové nie sú. S tým, že zatiaľ čo z prostredia Smeru sa občas ozývajú povzdychy na adresu úbohých pravicových voličov, prostredie pravice sa tvári, že najviac mu na srdci leží budúcnosť slovenskej ľavice.

Najistejším spôsobom, ako zametať cestu k moci fašistom, je presvedčiť ľudí, že demokracia je prislabá na to, aby mala monopol na spravodlivosť.

Robert Fico takto napríklad verejne smúti za Mikulášom Dzurindom a projekt Progresívneho Slovenska si zasa nevedia vynachváliť rôzni roztlieskavači Richarda Sulíka. Samozrejme, samých seba pritom všetci predstavujú ako prirodzene sa obnovujúce politické organizmy, ktoré nijakých súperov na svojom vlastnom piesočku nepotrebujú.

V jednom z internetových videí rozpráva poslanec Miroslav Beblavý o tom, ako sa v parlamente celá politika zužuje na prekrikovanie sa, kto kradne a kto nie. Preto chcú vraj aj s Jozefom Mihálom ponúknuť stranu, pre ktorú bude prvoradá odbornosť. Bolo by to krásne, keby len ten postreh obsiahnutý v prvej vete – nepochybne pravdivý – nebol zároveň vynesením ortieľu nad obsahom tej druhej vety.

Dokiaľ sa nepodarí politickú diskusiu posunúť z úrovne tliachania o zlodejoch a nezlodejoch kamsi aspoň o schodík vyššie, dovtedy budú mať hľadači odbornej debaty sprava či zľava len pramalú šancu výraznejšie zasiahnuť do deja. Aj keby pritom oplývali stonásobne väčšou charizmou a schopnosťou osloviť davy, ako Beblavý s Mihálom a programoví hľadači z PS dohromady.

Čo je ešte horšie, dovtedy bude šťastena priať práve zlodejom a zlodejíčkom, ktorí sú v politike rozosiati po všetkých stráňach a ktorým najviac vyhovuje, keď sa nehovorí o podstate korupcie a kradnutia, ale sa len porovnáva, kto má vo svojich službách sympatickejších zbojníkov.

Šťastena nebude teda priať len bašternákom a ich kamarátom, ale aj pentám a džejendťákom v šedej zóne na pomedzí zákonov a dobrých mravov. A priať bude aj podvodníkom matovičovského typu, ktorí hádžu kameňmi po druhých s o to väčšou vervou, o čo zafúľanejší je ich vlastný vývesný štít. A ich kamarátom, ktorí im pomáhajú likvidovať rešpekt verejnosti k inštitúciám, ktoré majú za úlohu strážiť základnú súdržnosť spoločnosti.

Je tragikomické, ako sa pritom všetci oháňajú hrozbou extrémizmu. Najistejším spôsobom, ako zametať cestu k moci fašistom, je totiž ešte stále to isté, čo už ikskrát predtým v dejinách: presvedčiť ľudí, že demokracia a jej inštitúcie sú prislabé na to, aby mali monopol na spravodlivosť. Ak si dotyční myslia, že sústavným spochybňovaním inštitúcií zvyšujú svoje vlastné politické šance, dopúšťajú sa teda navyše samovražedného o­mylu.

Povinnosťou demokratov je hovoriť o tom, i keď je to nepopulárne. Inak všetci páchame kolektívnu samovraždu spolu so zhlúpnutou politickou generáciou, a všetky odborné a iné debaty si budeme môcť čoskoro kolektívne strčiť za klobúk.

© Autorské práva vyhradené

28 debata chyba
Viac na túto tému: #pravica #ľavica #extrémizmus