Vari každý pochopil o čom je reč: o potravinách či pracích prostriedkoch známych značiek, ktoré nie sú v starých a nových členských krajinách vždy identické – kvalitou, chuťou, účinnosťou, jednoducho dojmom, ktorý zanechávajú.
Európa aj po páde železnej opony a rozšírení únie o krajiny strednej a východnej časti kontinentu zostáva rozdelená – kvalitou jedných a tých istých výrobkov.
Ľudia v starých členských štátoch otázku dvojakej kvality nechápu. Obsah výrobkov má zodpovedať etikete. Vo východnom bloku sa veci mali inak. Všetko lepšie šlo na export. Aj preto kredit západných značiek bol v Československu vždy vysoký. Od áut po kakao predávané v tuzexoch – predajniach, kde sa platilo valutami.
Preto po revolúcii bolo očarenie voľne dostupným západným tovarom nebývalé. A potom prišlo rozčarovanie. Možno je za ním naša stále nižšia kúpna sila, ktorú si giganty vyložili po svojom.
Odpoveďou Východu na odlišnosť tých istých výrobkov nebol bojkot imitovaných originálov, ale nakupovanie pravých výrobkov u susedov. Brusel má problém, ktorý prerástol hranice jednej krajiny. Musí ho riešiť. Nie kozmeticky.