NÁZOR K TURECKU: Zabuchnuté dvere

, 16.07.2017 20:00

Predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker varoval Turecko, že pokus o znovuzavedenie trestu smrti by skončil akékoľvek nádeje krajiny pripojiť sa k Európskej únii.

„Ak by Turecko zaviedlo trest smrti, turecká vláda by si definitívne zabuchla dvere pred členstvom v EÚ,“ napísal v článku pre nemecký Bild am Sonntag.

Samozrejme. Výroky tureckého prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana pri príležitosti prvého výročia nepodareného pokusu o vojenský prevrat nenechávajú na pochybách, kam chce „jeho“ Turecko smerovať. Turecko podľa neho odsekne hlavy zradcom, ktorých tituluje rovno aj ako neveriacich. Za nadšeného jasotu davu priaznivcov Erdogan zopakoval svoju pripravenosť podpísať trest smrti okamžite, ako mu to navrhne parlament.

Európa desaťročia zvažovala, či Turecko potrebuje, alebo nie. Teraz, keď ho potrebuje, Turecko tvrdí, že nepotrebuje Európu.

V emotívnom a náboženskou symbolikou pretkanom prejave tureckého samovládcu k prvému výročiu pokusu o puč však nezaznelo nič nové. Ak je tu niečo hodné pozornosti, nie sú to ani samotné Junckerove slová o zabuchnutých dverách členstva v EÚ, ako skôr snaha predstierať, akoby tie dvere ešte stále zabuchnuté neboli. V skutočnosti sú zabuchnuté už dávno a nebola to Európska komisia, ale Erdogan sám, kto ich zabuchol. Dá sa povedať, že to urobil dokonca s chuťou.

Celé tie dlhé desaťročia, ktoré únia strávila – občas dôležitými, často len trápnymi – debatami o tom, či kultúrne odlišné Turecko pripustiť, alebo nie, sa skončili krachom v priebehu niekoľkých málo rokov. Posledná sezóna, teda čas od minuloročného pokusu o prevrat po dnešok, bola vyvrcholením dejov, ktoré prebiehali už istý čas. Puč akurát Erdogana donútil (alebo mu umožnil – záleží, z ktorého uhla sa na to pozeráme) odkryť karty a začať hrať otvorenú hru.

Európa tak dlho premýšľala, či môže naozaj veriť modernému tureckému štátu, až sa ten štát pred jej očami vzdal snáh o modernizáciu a vydal sa cestou premeny na diktatúru. Vládca diktátor pritom likviduje Atatürkovo dedičstvo atatürkovským spôsobom, populistickým hnutím, akurát v Erdoganovom prípade opierajúcim sa o konzervatívne, nábožensky zapálené a chudobné vidiecke vrstvy. Mimochodom, práve tie vrstvy, z ktorých pochádza väčšina emigrantov tvoriacich rozsiahle enklávy v niektorých európskych štátoch.

Práve teraz však únia Turecko potrebuje. Nie ako kultúrno-civilizačné obohatenie, ani ako trh pre nemecké hospodárske prebytky, dokonca ani ako po uši vyzbrojeného člena NATO. Únia potrebuje Turecko ako niekoľkomiliónový utečenecký tábor a zároveň ako policajta, ktorý dáva pozor, aby z neho nikto neunikol ďalej do Európy.

Zjednodušene povedané, Európa desaťročia zvažovala, či Turecko potrebuje, alebo nie. Teraz, keď ho potrebuje, Turecko tvrdí, že nepotrebuje Európu. Erdoganovo Turecko je nateraz pre Európu stratené aj bez trestu smrti, o tom niet pochýb. Len Európa sa bojí povedať to jasne a nahlas, pretože práve Erdoganovo Turecko je v pozícii, z ktorej môže Európe podkúriť.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#vstup do EÚ #turecko #trest smrti #Recep Tayyip Erdogan #Jean-Claude Juncker #Európska únia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk