Iba niekoľko z nich zaradili do zoznamu svetového prírodného dedičstva UNESCO. Medzi nimi aj Karpatské bukové pralesy v severovýchodom kúte Slovenska. Tam však naďalej veselo šafária súkromní majitelia, pokračuje ťažba dreva a poľovníctvo má zelenú, akoby išlo o lokality, ktoré nespadajú pod kontrolu celosvetovej organizácie. Ešte nedávno sa hystericky poukazovalo na holoruby za predchádzajúceho režimu, a čo novodobí reštituenti lesov? Mnohí z nich vôbec nemyslia ani na svojich vnukov, hlavný je pre nich okamžitý zisk. Po nás potopa…
Ostáva nám veriť, že Lesoochranárske zoskupenie VLK prikročilo k zúfalej požiadavke o zrušenie certifikátu UNESCO iba preto, aby sa kompetentné orgány konečne zobudili. Ak sú Slováci a hádam aj Rusíni hrdí na svoje pralesy s najvyšším medzinárodným ocenením, tak by sa to malo odraziť i v legislatíve. Hoci aj v ústavnej. Čo má byť dôležitejšie? Akési nároky neštátnych vlastníkov na zisk z exploatácie pôdy alebo celonárodné záujmy?
Vraj štát na to nemá peniaze. Slovenský pozemkový fond, kde bola ministerka pôdohospodárstva Gabriela Matečná úspešnou generálnou riaditeľkou, disponuje 136-tisíc hektármi štátnej pôdy a okolo pol milióna hektárov neznámych vlastníkov. Bolo by dobré, keby pred nadmierou ambicióznymi staviteľmi golfových ihrísk pod Tatrami uprednostnili majiteľov pozemkov v prírodných lokalitách UNESCO.