Slovenské potravinové hospodárstvo však nestráca dych len v dôsledku zvýšeného výskytu extrémnych prejavov počasia. Už roky sa nedostáva poľnohospodárstvu a potravinárstvu tej pozornosti, ktorú by si zaslúžilo.
Ľudia sa pozastavujú nad tým, ako prudko dražie maslo, syry, bravčové mäso. Ak v súvislosti s cenami zaznieva konštatovanie, že sa o nich rozhoduje mimo našej krajiny, je len sčasti pravdivé. Áno, o cenách rozhodujú veľkí hráči, ale to, že Slovensko v priebehu ani nie troch desaťročí prudko znížilo výrobu mäsa, ovocia, zeleniny a dnes už aj mlieka, nie je iba pôsobenie neviditeľných síl trhu.
Za peniaze si nemožno kúpiť zdravie ani vzťah k pôde a zvieratám. Je najvyšší čas meniť priority.
Deštrukcia výroby potravín je aj dôsledkom toho, ako sme transformovali poľnohospodárstvo a potravinárstvo, aké nálady vytvorili naši politici voči chlebovému odvetviu, o ktorom roky tvrdili, že je veľkou čiernou dierou, ktorá zbytočne pohlcuje obrovské verejné zdroje. Tieto nálady sa premietli aj do vzťahu novej generácie, tej, ktorá sa narodila v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch, k poľnohospodárstvu. Považujú ho, česť výnimkám, za bezperspektívne odvetvie.
Dnes sa mnohí pozastavujú nad štruktúrou poľnohospodárstva aj potravinárstva. Vyčítajú mu, že je stále veľkovýrobné, že sa sústredilo len na veľkoplošnú rastlinnú výrobu a odstrihlo sa od živočíšnej. Prečo však vypadli celé spracovateľské odvetvia, ako je konzervárenstvo, prečo naše mäsokombináty pozatvárali bitúnky?
Tých prečo by sa dalo vysloviť veľa. Vysvitlo by, že mnohé veci vládne garnitúry jednoducho nedocenili, alebo viac či menej cielene prehliadli. V čase obrovského sucha sa do popredia dostala otázka závlah. Vlani, keď pršalo ako na objednávku, si na ne nik nespomenul, teraz sa pripomínajú notoricky známe fakty o premrhaných možnostiach.
Jedno je isté: nastal čas, keď musíme niečo s potravinovým hospodárstvom robiť. Je na to viac než dosť dôvodov. Meniaca sa klíma, ktorá vyháňa milióny ľudí z nehostinných a nepokojných území Afriky a Ázie do Európy, iba zdôrazňuje naliehavosť potravinovej bezpečnosti a nezávislosti od cudzích zdrojov.
Pýchou nemeckého hospodárstva sú jeho automobilky, rovnako ako slovenského, ale v Nemecku poľnohospodárstvo nestojí v ich ekonomickom tieni. Vlani, keď vrcholila mliečna kríza, dala slovenská vláda mliečnym farmárom 30 miliónov eur a rezort pôdohospodárstva prísľub, že veci začne riešiť systémovo. Tohto roku dostali poľnohospodári na živočíšnu výrobu – ošípané a kravy – dokopy 4 milióny eur. To je v porovnaní s prostriedkami, ktoré na stabilizáciu výroby mlieka a mäsa dávajú susedné krajiny, zopár drobných.
Za peniaze si možno kúpiť takmer všetko – aj potraviny. Otázka znie, koľko budú stáť v budúcnosti, možno už nie takej vzdialenej. Za peniaze si nemožno kúpiť zdravie ani vzťah k pôde a zvieratám. Je najvyšší čas meniť priority – v záujme zachovania zdravého života vo vlastnej krajine.