Danko rozpráva veľa a rád, emotívne až pateticky. Lenže keď partneri nevedia, čo chce, nemôžu sa rozhodnúť, či mu chcú vyhovieť, alebo nie.
Ak by sme urobili spojnicu medzi utorkovým vyhlásením koaličnej rady, že vládna koalícia nemá alternatívu, a vyhlásením Andreja Danka, že je odhodlaný „ísť na doraz“, dokonca až po osobný odchod z politiky, vynorí sa nám nasledujúci scenár.
Koalícia bude pokračovať ďalej, len pozícia predsedu SNS sa postupne stane takou neudržateľnou – v rámci koalície i vlastnej strany – až bude nútený hodiť uterák do ringu. Namiesto toho, aby si vydobyl väčší rešpekt, stane sa v koalícii rizikovým prvkom.
V rámci samotnej SNS sa posilnia tí, ktorí sú si vedomí, že byť vo vláde je vždy lepšie, ako ísť do volieb a pokúsiť sa dostať do nejakej novej vlády. A tí sa Danka skôr či neskôr zbavia. Pritiahnuté za vlasy? Áno, všade inde by to tak vyzeralo. V politike však slovo neuveriteľné neexistuje. Všetko je možné a všetko, čo je možné, sa raz aj stane.
Samozrejme, naporúdzi je množstvo iných, menej radikálnych scenárov. Ich spoločným prvkom je však fakt, že nikto presne nevie, o čo vlastne Dankovi ide. Nevedia to jeho koaliční partneri. Nevedia to ani mnohí jeho spolustraníci, aspoň súdiac podľa ich prekvapených reakcií, prípadne ich voľného rozvíjania vlastných interpretácií toho, čo sa vlastne stalo a prečo. Čo je však pre SNS a budúcnosť koalície najdôležitejšie: o čo ide Dankovi netušia ani jeho voliči.
Danko rozpráva veľa a rád, emotívne až pateticky. Lenže keď partneri nevedia, čo chce, nemôžu sa rozhodnúť, či mu chcú vyhovieť, alebo nie. Navyše musia rátať s tým, že rovnaká situácia sa môže kedykoľvek v budúcnosti zopakovať.
Keď ani jeho vlastní straníci nevedia, čo chce ich predseda, nevedia, ako sa majú správať na svojich postoch v parlamente, v štátnej správe, samospráve či v podnikoch, kam ich štát dosadil. Takto sa obyčajne začínajú vnútrostranícke rozbroje, prípadne rozpady strán (z najčerstvejších príkladov spomeňme stranu Sieť).
A čo sa stane, keď si voliči SNS uvedomia, že líder ich obľúbenej strany je ochotný pochovať vládu so Smerom – zo záhadných dôvodov, z ktorých zatiaľ vidno iba jeho rozmrzenosť nad tým, že Smer sa k nemu správa s aroganciou niekoho, kto si je vedomý, že je ešte stále silnejší?
Na vyslovenie odhadu, čo asi urobí tá časť voličov SNS, ktorá ešte v roku 2012 volila Smer a pre ktorú bol Smer vždy alternatívnou voľbou, naozaj netreba doktorát z politických vied.
Čo urobí tá časť voličov SNS, ktorej sa nebridí krajná pravica, radšej nedomýšľame. Fašisti sú, pravdaže, hrozba, nie žiadne riešenie. Lenže samotný fakt, že tradičná scéna občas pripomína nezrozumiteľné klbko hadov, si vymýšľať nemusia. Uhorková kríza je ďalším príkladom.