Pod prahom vnímania

, 14.08.2017 20:00

Keď politik vyčíta svojim kritikom, že nejaká kauza je „spolitizovaná“, nezostáva, než pousmiať sa. Rovnako, ako keď ten politik sľubuje, že na tlačovej konferencii, ktorú zvolal, aby kauzu vysvetlil, nebude hovoriť politicky, ale len odborne. Takéto úsmevné paradoxy by však boli ešte tými najmenšími kazmi vystúpenia Petra Plavčana.

Či už sa niekto rozhodne hovoriť „politicky“ alebo „odborne“, mal by ctiť konzistentnosť toho, čo sa chystá povedať. Na to nemusí byť ministrom školstva, vedy, výskumu a športu. Stačí, aby bol štátnym úradníkom, ktorý nepodceňuje svojich oponentov a ktorý chápe, že po týždňoch mlčania sa bude každé jeho slovo vážiť a hodnotiť najmenej dvakrát.

Čože to vlastne prinútilo ministra „okamžite konať“, požiadať Brusel o preverenie procesu, zrušiť program rozdelenia peňazí na výskum a prisľúbiť zrušenie a nové poskladanie databázy hodnotiteľov? To vôbec nie je jasné, keďže zo slov ministra, jeho ľudí a Vladimíra Sotáka z klubu 500 vyplynulo, že všetko bolo, keď aj nie v najlepšom poriadku, potom dozaista aspoň také dobré, aké to len u nás môže byť.

Ak je tých tristo hodnotiteľov z dnešnej databázy tým najlepším, čo možno na Slovensku nájsť – alebo dokonca, ako to naznačovali, tým jediným, čo u nás možno zohnať, aký má potom zmysel rušiť databázu? Kto iný sa do tej novej po septembri môže dostať, ak nie tí istí – najlepší a vlastne jediní možní hodnotitelia? A načo minister oznamuje, že súčasťou výberu tých nových hodnotiteľov budú požiadavky na odbornú kvalifikáciu a skúsenosti hodnotiteľa? To doteraz nebolo? A ak nebolo, odkiaľ potom vieme, že tí dnešní sú najlepší a vlastne jediní vhodní?

V štáte, kde je problém potrestať zjavne vinných verejných činiteľov, je logické, že čosi ako politická zodpovednosť je číra ezoterika.

A tak ďalej a tak podobne. Ministrovo opakované zdôrazňovanie, že z programu neodišlo „ani jedno euro“, malo zrejme pôsobiť upokojujúco, dá sa však vysvetliť aj inak. Napríklad tak, že Plavčan si je vedomý, že keby to jedno euro odišlo, jeho pozícia by bola dnes o poznanie horšia. A to už ani dnes nie je akurát dobrá.

Kto sa aspoň povrchne zaujíma o realitu v iných európskych krajinách, musí vedieť, že Slovenská republika ani náhodou nie je jediným štátom, v ktorom je prerozdeľovanie verejných peňazí (európske peniaze sú práve tak verejné, ako tie naše) ohrozované korupciou, klientelizmom a straníckymi záujmami pri výbere recipientov dotácií. Natvrdo povedané, peniaze sa kradnú všade a politici sú pritom tiež všade.

Podstatné je iné. Slovensko je štát, v ktorom, ak niekto pyká, tak iba preto, lebo nemal správnych kamarátov. Alebo preto, lebo kamaráti usúdili, že bude lepšie podhodiť ho davu skôr, kým sa príde na nich. V štáte, kde je taký problém potrestať zjavne vinných verejných činiteľov, je potom logické, že čosi ako politická zodpovednosť je číra ezoterika, celkom pod prahom vnímania tých ostatných – menej vinných činiteľov. A to je to, čo človeka štve viac, ako samotný fakt, že odkedy sú na svete peniaze, odvtedy sa aj kradnú.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Peter Plavčan #ministerstvo školstva
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk