Čo k takejto agentúrnej informácii dodať? Ak niečo, potom určite nie je namieste škodoradosť. Nie je nič veselé alebo zábavné na tragédii, pri ktorej pred rokom na bratislavskej ulici celkom zbytočne zahynul človek. A nič zábavné nie je ani na celoživotnej traume, ktorú si z podobnej tragédie odnáša vinník. Namieste by v takomto prípade mohlo byť azda len čosi ako poučenie. Možno pre bývalého ministra vnútra a spravodlivosti, možno aj pre nás.
Nebol to nikto iný, ako práve Lipšic, kto sa ako politik a právnik zasadzoval vo všeobecnosti o tvrdšie tresty a prísnejšie pravidlá. Počnúc trestnými zásadami typu: „trikrát a dosť“, končiac tým, čo o ňom v rozhovore pre Pravdu ešte vlani povedala odborníčka na trestné právo a rektorka bratislavskej Akadémie Policajného zboru Lucia Kurilovská: „Z hľadiska odborného však naozaj musím zdôrazniť, že práve on vždy veľmi apeloval, aby sa v prípadoch, keď sú pri dopravných nehodách usmrtené osoby, neukladali iba podmienečné tresty. Vždy volal po razantnom sprísnení trestov, či už v časoch, keď bol ministrom vnútra, alebo spravodlivosti. Je aj pravda, že to bolo najmä preto, že nehody s usmrteniami sa množili.“
Daniel Lipšic vo vlastnom prípade svoju vinu neuznal, čím si zmaril možnosť dosiahnuť dohodu o vine a treste.
Koniec koncov tieto slová potvrdil v praxi, keď ako minister namietal proti podmienečnému trestu pre herca Štefana Skrúcaného, ktorý v roku 2004 neopatrnou jazdou usmrtil dôchodkyňu. V sťažnosti vtedajší minister spravodlivosti Lipšic dôvodil tým, že „svojím nedbanlivostným konaním spôsobil obvinený jeden z najťažších a nenapraviteľných následkov, usmrtenie poškodenej“ a tiež tým, že súd podľa neho nedostatočne zohľadnil fakt, že herec mal ako vodič za sebou už nejaké dopravné priestupky.
Smola (Osud? Karma?) je, že Lipšic, ktorý pred rokom sám spôsobil „jeden z najťažších a nenapraviteľných následkov“, má tiež mať za sebou už nejaké tie záznamy o prekročenej rýchlosti. Ďalšia smola – ale už nie osud, ani karma – je potom to, že Skrúcaný svoj čin oľutoval, čím si vtedy na Najvyššom súde vyslúžil odmietnutie Lipšicovej sťažnosti proti podmienečnému trestu, zatiaľ čo Lipšic vo vlastnom prípade svoju vinu neuznal, čím si zmaril možnosť dosiahnuť dohodu o vine a treste.
Lipšic teda podľa všetkého nebol súdený podľa pravidiel, ktoré sám presadzoval, keď išlo o tragédie iných. Proti rozhodnutiu súdu, ktoré ešte nie je právoplatné, môže teraz podať odpor. Je to, samozrejme, len jeho vec, ale ak by teraz namietal, že trest, ktorý mu nebol vymeraný podľa jeho vlastných kritérií, je príliš prísny, veľa pochopenia by asi nezískal. Poučenie nech si každý sformuluje pre seba sám, ale asi by v ňom malo byť obsiahnuté čosi ako: Nesúď veci, ktoré sa môžu stať každému, tak, akoby sa tebe samotnému nikdy stať nemohli. Môžu.