Na prácu kuchárok, ktoré sa deň čo deň snažia za málo peňazí vykúzliť niečo chutné, preto s úctou hľadí aj známy šéfkuchár Zdeněk Pohlreich (ten viaceré jedálne s kamerou navštívil, a asi by nemenil).
Kuchárky však nielenže majú málo prostriedkov na prípravu pokrmov, ale ešte menej zarábajú. A tak nečudo, že v niektorých školách je už problém nájsť kvalifikovanú pracovnú silu.
Ak sa zhodneme, že za rovnakú prácu má byť rovnaká odmena, tak by malo platiť, že aj spodná latka v odmeňovaní by mala byť nastavená rovnako pre všetkých – vo verejnom aj v súkromnom sektore.
Realita je však taká, že v prípade verejných zamestnancov štát túto latku celé roky podlieza. Máme síce Zákonník práce a v ňom stanovenú minimálnu mzdu, lenže tabuľkové platy sa roky nedvíhali, a tak sa množstvo nepedagogických zamestnancov pracujúcich v školstve so svojím príjmom ocitlo pod hranicou minimálnej mzdy.
Keď odbory navrhujú pripraviť nový systém odmeňovania zamestnancov vo verejnej službe, v podstate sa dožadujú iba toho, čo týmto ľudom zo zákona patrí (tejto témy sa chopil aj poslanec Miroslav Beblavý, len akosi zabudol dodať, že tento stav pretrváva už od čias druhej Dzurindovej vlády, keď bol štátnym tajomníkom na ministerstve práce práve on).
Pokiaľ by sa tieto disproporcie v odmeňovaní nepodarilo odstrániť, môžeme sa raz dočkať toho, že do školských jedální vstúpia súkromné firmy. Takéto pokusy tu už boli, no pre odpor verejnosti sa ich nepodarilo presadiť. Otázka je dokedy. Ak si niekto myslí, že potom to bude lacnejšie, tak sa šeredne mýli…