Východ sa vždy porovnával so Západom a bral ho ako svoj veľký vzor. Ľudia na to mali dosť dôvodov. Túžili žiť lepšie, pretože na západ od našich hraníc všetko fungovalo, bola pestrá ponuka kvalitných tovarov. Napokon sa o tom presvedčili hneď po páde železnej opony pri prvých návštevách Rakúska.
Po vstupe Slovenska do Európskej únie konfrontácia, ako sa žije u nás a tam, pokračovala ešte intenzívnejšie. Už to nebol nekritický obdiv, no stále sme sa mali a máme čo učiť. Nadnárodné obchodné reťazce splnili Slovákom sen o plných regáloch. Možnosť porovnávať ten istý produkt zakúpený doma a v Rakúsku však priniesla prekvapujúce zistenia. Niektoré potraviny chutili inak, pracie prostriedky nedosahovali rovnakú účinnosť. A na svete bol problém dvojakej kvality potravín, drogistických, ale aj iných výrobkov.
Najprv sa ho zmocnili médiá a potom politici. Dvojakosť je vďačná, no mimoriadne citlivá téma. Veď dvojaká kvalita výrobkov hovorí o tom, že v Európe, ktorá čoraz komplikovanejšie hľadá cestu k svojmu zjednocovaniu, sa výrobcovia postarali o vznik spotrebiteľov druhej triedy. V jednom a tom istom obale naservírovali známe značky ľuďom výrobok, ktorý sa nezhodoval s tým, čo predávali západnému spotrebiteľovi.
Slovenskí politici sa musia viac zaujímať aj o naše potravinové hospodárstvo. Práve domáce potraviny by mali z pultov vytlačiť dovážané výrobky, ku ktorým máme toľko výhrad.
Odôvodňovalo sa to tým, že ľudia v nových členských krajinách majú iné chute. Iste, chuti nemožno rozkázať. Pointa však bola v inom. Na rozličnom zložení výrobkov sa dalo zarobiť, pretože obsahovali buď menej cenných zložiek, alebo ich nahradili rôzne aditíva. Moderné potravinárstvo to ľahko dokázalo.
V kapitalizme ide firmám o zisk. Dá sa dosiahnuť čestne aj ľahšou cestou. Oná ľahšia cesta je vlastne zavádzanie, podvod. Konečne sa veci pomenovali presne a začínajú sa riešiť. V Bruseli, a to aj s prispením Slovenska. Cesta k náprave nebude jednoduchá. Východiskom by iste nemala byť v posledných rokoch sa rozmáhajúca nákupná turistika do susedného Rakúska. Oslabuje to našu ekonomiku a čosi vypovedá aj o našom charaktere.
Musíme naliehať, aby rovnako kvalitné produkty posielali nadnárodné spoločnosti i do slovenských obchodov, aby ich žiadali slovenskí obchodníci, lebo si to želajú ich zákazníci. Prirodzene, aj politici musia odviesť robotu. Ale tá nespočíva len v tom, že donútili Brusel konať a meniť pravidlá vo výrobe, obchode a napokon i v samotnej kontrole.
Práve domáce potraviny by mali z pultov vytlačiť dovážané výrobky, ku ktorým máme toľko výhrad. A to znamená aj reálne viac podporovať domácu výrobu potravín.