No i keď sa budeme chcieť takto utešovať, začína byť čoraz jasnejšie, že Madrid svoju priamu vládu nad Barcelonou bez nejakej formy násilia nezíska.
Katalánsky parlament vyhlásil nezávislosť od Španielska. Poslanci separatistických strán stihli hlasovanie o nezávislosti ešte prv, než stihol Senát v Madride rozhodnúť o žiadosti konzervatívneho premiéra Mariana Rajoya aktivovať článok ústavy 155 a na základe neho obmedziť autonómiu Katalánska.
Ak bude teraz Rajoy chcieť pokračovať zosadením predstaviteľov katalánskej autonómie z funkcií a prevzatím katalánskych financií či verejných médií, bude to musieť urobiť až po tom, čo katalánski poslanci (Rajoyovi ľudovci a socialisti hlasovanie bojkotovali) odsúhlasili nezávislosť.
Ak sa má situácia v Španielsku skončiť mierovo, skôr či neskôr bude musieť dôjsť na rokovanie. Rajoyovou pochybnou zásluhou k tomu v Španielsku dôjde evidentne až „neskôr“.
Z hľadiska španielskej ústavy z roku 1978, ktorá nič také ako hlasovanie o nezávislosti provincie, či už v referende, alebo v regionálnom parlamente, neuznáva, môže mať premiér, ktorý sa na ústavu odvoláva, pravdu. Z hľadiska politickej reality je však situácia dávno mimo dosahu ústavnoprávnych debát.
Žiadne prieskumy nenaznačovali, že by mali separatisti v Katalánsku vážnu šancu. Pomer síl v provincii bol ešte tesne pred konaním referenda 1. októbra, ktoré španielsky ústavný súd vyhlásil na Rajoyovu žiadosť za nelegálne, v prospech zotrvania v Španielsku. Vo chvíli, keď Rajoyova vláda odsúhlasila vyslanie jednotiek poriadkovej polície do Barcelony, kde sa potom policajti nevyberavými a násilnými spôsobmi snažili zabrániť ľuďom v hlasovaní, situácia sa začala dramaticky meniť.
Po necelom mesiaci je ťažké odhadnúť, nakoľko sa mohol zmeniť pomer názorov pre a proti samostatnosti Katalánska. To, že čoraz viac Kataláncov je pobúrených postupom Madridu – bez ohľadu na to, či sami chcú odchod zo Španielska, alebo nie – je však celkom očividné. Madrid môže ovládať barcelonské peniaze, srdce Barcelony však nadlho stratil.
Obavy, že príliš hladký odchod zo štátneho celku v jednej z členských krajín by mohol v Európskej únii posmeliť iné separatistické hnutia, sú reálne len potiaľ, pokiaľ nevezmeme do úvahy druhú stranu mince: čo získa únia tým, ak sa bude celistvosť jedného členského štátu udržiavať zatýkaním politických predstaviteľov a likvidáciou autonómie a jej inštitúcií? Nemôže byť, naopak, práve Rajoyov postup interpretovaný ako potvrdenie báchoriek rôznych nacionalistov a extrémistov o novodobom „žalári národov“?
Pravdaže môže, aj bude. To, prirodzene, neznamená, že extrémisti majú pravdu. Znamená to však, že únia musí v podobných situáciách brať do úvahy širšie, nielen legalistické aspekty. Ak sa má situácia v Španielsku skončiť mierovo, skôr či neskôr bude musieť tak či onak dôjsť na rokovanie, diskusiu. Rajoyovou pochybnou zásluhou k tomu v Španielsku dôjde evidentne až „neskôr“. Dúfajme len, že nie neskoro.