Na jednej strane sa zdá celý spor okolo novely zvláštny – veď ide „iba“ o zmenu štatútu, v rámci ktorej sa namiesto predsedu stáva kolektívnym štatutárom celá Správna rada. Lenže na druhej strane okrem toho, že ide o priekopnícku novinku – to budú v Správnej rade hlasovať o právnych úkonoch? – vec má ešte jeden háčik. Predseda bol jeden, bol vďaka tomu známy a takpovediac na rane. Prácu Správnej rady nik nepozná. V neposlednom rade i preto, lebo jej členovia sa húževnato bránia požiadavke, aby boli zasadnutia rady verejné.
Imidž ÚPN si už vytrpel dosť. Napríklad vtedy, keď sa na popredných miestach začali objavovať rozliční „nezaťažení mladí historici“, väčšinou matičnej proveniencie, čomu potom zodpovedali aj ich výstupy. Mimochodom, práve s niektorými z nich robil Krajňák poriadky. Opäť vraj proti vôli viacerých členov Správnej rady.
Chcelo by sa veriť, že zmena zákona, ktorá predchádzala Krajňákovej rezignácii, nebude predohrou k návratu tých, čo brali prácu s archívmi ako politickú misiu s cieľom pamäť neobjasňovať, ale kaliť. Vzhľadom na to, akí aktívni v rámci presadzovania novely zákona o ÚPN boli podaktorí predstavitelia strany, ktorá práve toto už raz urobila, za vetou „Chcelo by sa veriť“ musí nasledovať čiarka a „ale…“