V skutočnosti to takéto triviálne, samozrejme, nie je. Primitívny mediálny pohľad, podľa ktorého tí, čo nadávajú na November, sú bývalí komunisti či novodobí milovníci totality, zatiaľ čo každý, kto ho bráni, je v srdci demokratom, bol v praxi tisíckrát vyvrátený. Už by sa mal naozaj odobrať na cintorín floskúl.
Dejiny sa v roku 1989 neskončili ani sa nezačali odznova. Nový normál je do veľkej miery odrazom všetkého, čo mu predchádzalo.
November totiž znamenal návrat k normálu aj pre konjunkturalistov, ktorí jedného dňa odhodili červené knižky a na ďalší deň zakladali privatizačné fondy. Alebo stáli v rade vo Fonde národného majetku, keď sa tam rozdávali fabriky – straníci, zväzáci a eštebáci, zosieťovaní konexiami a spoločnou minulosťou.
Z rozličných poschodí režimu, ktorý o sebe tvrdil, že je stelesnením ideálov bratstva a rovnosti, revolúcia oslobodila aj plejádu cynikov pripravených koristiť. Jedinou podmienkou ich zapojenia do budovania nového normálu bolo, aby neboli príliš prevarení. Čo pri väčšine z nich nebol problém, pretože hospodársky a stranícky aparát bývalého režimu bol z veľkej časti pre širokú verejnosť neznámy a nezaujímavý. Pravdaže, výnimky sú, napríklad posledný šéf komunistickej tajnej polície. Jeho novodobá kariéra však potvrdzuje, že v novom normále peniaze prebíjajú všetko.
Znamená to, že pravdu majú tí, ktorí tvrdia, že November nesplnil, čo sľuboval? To by sme si mali najprv ujasniť, čo vlastne sľuboval – a ani na tom sa väčšina ľudí nedokáže zhodnúť. O svoj veľký príbeh vtedy prišli nielen úprimní podporovatelia ideálov, ktorými sa režim oháňal, ale aj mnohí tí, čo svoj život strávili vzdorom voči nemu. Výsledkom bola na jednej strane túžba po permanentnej revolúcii, na druhej strane hľadanie náhradných veľkých príbehov.
Dejiny sa v roku 1989 neskončili ani sa nezačali odznova. Nový normál je do veľkej miery odrazom všetkého, čo mu predchádzalo. Príklady mečiarizmu, nacionalizmu či neoľudáctva zasa ukazujú, že ani túžba po veľkých príbehoch nemusí automaticky viesť k dobrým výsledkom. A predsa žijeme v normálnom svete, minimálne z toho hľadiska, že spadli masky a každý má možnosť ukázať svoju pravú tvár. Ani kladné veľké príbehy neodumreli. Európa, jej budúcnosť a naša budúcnosť v nej je napríklad príbehom, ktorý zdieľame s celým kontinentom. A je celkom zrejmé, že nebyť roku 1989, nič také by pre nás možné nebolo. Práve tak, ako je zrejmé, že bez našej účasti na tomto projekte by hrozilo, že u nás prevládnu celkom onakvejšie sily.
Hlásiť sa k novembru 1989 neznamená biť sa do pŕs a zaklínať sa skutočnými či vymyslenými zásluhami. Ak sa tu dá hovoriť o nejakom dedičstve, nech je ním prekonávanie „normálu“ hľadaním nových kladných veľkých príbehov.