Donald Trump by nenahneval vládu Theresy Mayovej svojimi plánmi daňovej „reformy“, ktorá zoškrtaním daní pre horných desaťtisíc hrozí zaťať k doterajšiemu dlhu USA ďalšiu sekeru v hodnote bilióna a pol dolárov.
To je, len pre názornosť, tisíc päťsto miliárd. Ani jeho nechuť k bežným nástrojom medzinárodnej spolupráce by Mayovej kabinet nerozpálila. Napokon, strana, ktorá ho tvorí, je plná ľudí, ktorí by nedbali utiecť z Európskej únie aj bez dohody o ďalších vzťahoch, bez ohľadu na následky pre britských občanov.
Aféra s antimoslimskými videami, ktoré Trump prevzal od britskej krajne pravicovej nenávistnej skupiny Britain First, je však priveľa aj na stranu, ktorá sama bojuje s pokušeniami xenofóbie a pravicového populizmu svojich predstaviteľov typu Borisa Johnsona a ďalších.
Keď britská premiérka taktne uviedla, že od amerického prezidenta nebolo múdre zdieľať videá, ktorých jediným poslaním je šíriť nenávisť, dočkala sa od Trumpa rovnakej reakcie, akú má vyhradenú pre všetkých, čo si dovolia kritizovať necenzurované prejavy jeho autentického ja na Twitteri. Mayová nech sa vraj zaoberá „základňou terorizmu v Spojenom kráľovstve“ a nie Amerikou, pretože „my sme na tom dobre“.
Nasledovala debata v snemovni britského parlamentu, kde si vláda mohla vypočuť zo všetkých strán (vrátane konzervatívcov), v akom stave sú momentálne tradičné „špeciálne vzťahy“ Británie a USA.
Kríza spojenectva Washingtonu a Londýna pramení v egu prezidenta USA. Čoraz menej rozlišuje medzi svetom svojich povinností a záľubou v konšpiračných teóriách.
Mayovej minister spravodlivosti Sam Gyimah v televíznom vysielaní BBC vyhlásil, že je hlboko znepokojený perspektívou Trumpovej štátnej návštevy Británie, plánovanej na budúci rok. Nezávisle od tejto aféry, ale nie od témy USA – UK, varuje ekonóm Joseph Stiglitz britskú vládu, nech sa ani nepokúša skonštruovať nejakú osobitnú obchodnú dohodu s Trumpom, ktorá by bola čiastočnou náplasťou na brexit, pretože by to bola „strata času“.
Nič z toho nebolo vynútené. Kríza spojenectva Washingtonu a Londýna pramení čisto v egu prezidenta USA, ktorý podľa svedectiev ľudí z Bieleho domu čoraz menej rozlišuje medzi svetom prezidentských povinností a súkromnou záľubou v konšpiračných teóriách. Pre ktorého sú extrémisti príhodnejšími partnermi na spoluprácu, ako reprezentácia krajiny, v ktorej šíria zlobu, a ktorému chorobný narcizmus nedovoľuje stiahnuť chvost, keď je usvedčený z chyby.
Zatiaľ čo sa severokórejský Kim chváli (vyhráža) interkontinentálnymi strelami, americké médiá vychádzajú s titulkami typu: Prezident je šialenec. Prezident je však spokojný so svojimi tridsiatimi percentami verných. Už sa presvedčil, že tí mu odobria čokoľvek. Nukleárna katastrofa? Možno budú nadšení.