Tých rozdielov je však viac. Keď sa narodí človiečik, vykríkne z plných pľúc a je jednoducho tu – nikomu nenapadne udeľovať mu súhlas s narodením. Okolie ho objíme, odváži, zabalí, aby neprechladol, zapíše do knihy. Automaticky získava základné ľudské práva, ktoré mu nik nesmie uprieť ani odňať.
Štáty to majú zložitejšie. Nový štát tiež niečo vykríkne do sveta (nazýva sa to obvykle vyhlásenie samostatnosti) a následne musí počkať, či ho ostatní akceptujú. Na vznik nového štátu najskôr reagujú jeho susedia, ktorí sledujú, zvyčajne s obavou, čože im to rastie za humnami. A vyjadrujú sa tiež svetové mocnosti, ktoré na zemeguli dohliadajú na všetko.
Nie všetky štáty novorodenci hladko prejdú sitom medzinárodného uznania. Niektoré dlho čakajú, iné sa nedočkajú nikdy. Dôležité je, kto spomedzi silných ich uzná a ako rýchlo. Slovensko v tomto smere ukážkovo zabodovalo: už k 2. januáru 1993 nás uznalo 62 krajín, vrátane všetkých kľúčových mocností.
Ďalší rozdiel: jedinec druhu Homo sapiens, ktorý dovŕšil 25 rokov, je v podstate sformovaná osobnosť, sama vytvárajúca (a zodpovedajúca za) svoj život. Ale 25-ročný štát je v medzinárodnom prostredí mláďa, síce dokázateľne životaschopné, ale ešte stále musí starších presviedčať, že aj jeho názory, či už hlasné alebo diskrétne, stojí za to počúvať. A práve tam vstupuje na scénu diplomacia, bez ktorej si štát voči zahraničiu neporadí.
Slovenská diplomacia hneď na začiatku, v januári 1993, robila všemožné, aby pri uznávaní Slovenska nenastal časový posun v porovnaní s uznaním Českej republiky, hoci aj iba o niekoľko hodín. Aby bolo všetkým jasné, že dva štáty prišli na svet z jedného lona v tej istej sekunde – čo sa u ľudí stať nemôže.
Ale najväčší rozdiel medzi človekom a štátom je predsa iba ten, ukrytý vo výroku Alberta Einsteina: „Štát vznikol kvôli človeku, nie človek kvôli štátu." To len, aby sa – ani po 25 rokoch – nezabudlo.