In absentia

, 10.01.2018 22:00

Keď Vladimír Mečiar ešte počas svojej prvej vlády vysvetľoval, prečo jeho kabinet zvýšil ceny kúrenia, vyhovoril sa na to, že bol práve vtedy v nemocnici.

O fakte, že pod uznesením vlády bol jeho vlastný podpis, pomlčal. Keď si počas jeho druhej vlády poslanci schválili stopercentné zvýšenie platov, vysvetľoval to tým, že bol práve v Moskve. Pointa je, samozrejme, v tom, že neurobil nič, ani keď už bol doma. Zvyk vysvetľovať zlé či nepopulárne veci svojou absenciou Mečiara neopustil. Vysvetlenie rozdávania majetku vazalom HZDS počas jeho tretej vlády, ktoré v týchto dňoch ponúkol Hospodárskym novinám, je azda zo všetkých najčarovnejšie.

Dozvedáme sa, že práve vtedy mal virózu, ležal v posteli, nerozprával ani nepočul, zatiaľ čo sa poza jeho chrbát „niečo zošvindľovalo“. Za to, že mečiarovci umožnili zašantročiť majetok štátu v hodnote stoviek miliárd eur, ich už asi nikto súdiť nebude. Zločin zavlečenia občana Slovenska štátnou mocou je však iná káva. Súd, ktorý sa od zrušenia Mečiarových amnestií preberá dvadsiatimi tisícmi stránok príslušného spisu, rieši opačnú situáciu, ako by riešil hypotetický súd nad mečiarovskou „prichmatizáciou“.

Zatiaľ čo v prípade privatizácie bola politika použitá na kriminálne obohacovanie sa, v prípade únosu mal kriminálny čin viesť k politickým výsledkom: K diskreditácii vtedajšieho prezidenta a opozície, ktorá sa ho zastávala. V oboch prípadoch sú motívy viditeľné takpovediac voľným okom. O „kapitálotvornej vrstve“ svedčia fabriky rozpadnuté po bašovaní privatizérov bez schopností a ochoty niečo riadiť, nehovoriac o takých, ktoré boli od začiatku zámerne tunelované.

Predstava, že Lexa nevedel, čo sa dialo v organizácii, ktorú viedol, je rovnako absurdná, ako predstava Mečiara, ktorý netušil o privatizácii v réžii svojej strany a vlády.

O politickom motíve zavlečenia Michala Kováča mladšieho zase vypovedajú záznamy toho, čo stvárala vtedajšia politická moc vzápätí: od šírenia bizarných a ohováračských teórií o „samoúnose“ cez výmeny vyšetrovateľov, až dokiaľ sa nenašli takí, čo nič nevyšetrili, končiac amnestiami, ktoré sú v podstate nepriamym priznaním.

Predstava, že Ivan Lexa nevedel, čo sa dialo v organizácii, ktorú viedol, je rovnako absurdná, ako predstava Vladimíra Mečiara, ktorý netušil o divokej privatizácii v réžii svojej strany a vlády. Hodnovernosť dnešných tvrdení jedného z obvinených únoscov bude, samozrejme, zaujímať súd.

I keby však mali v očiach spravodlivosti nakoniec skončiť v rovine ty tvrdíš – ja tvrdím, v očiach histórie niet čo riešiť. Hoc by aj mala priam platiť verzia, podľa ktorej technicky všetko spáchal dnes už nebohý Lexov námestník, nikto neuverí, že riaditeľ SIS a jeho premiér si nevšimli nasadenie ľudí a techniky a následné zahládzanie stôp, a že by sa o zahmlievanie a sabotovanie vyšetrovania prípadu tak veľmi snažili iba preto, lebo boli hlupáci.

Rozprávku, že zločiny sa diali v ich neprítomnosti, nemôžu rozprávať slovenskej verejnosti. Aspoň nie tej väčšine, ktorá si vtedy zámerne nezakrývala oči. Tá, na rozdiel od ich rozprávok, totiž v 90. rokoch určite in absentia nebola.

#výhovorky #Vladimír Mečiar
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk