Osudový zoznam

, 27.01.2018 15:00

Sú postoje, z ktorých možno len málo vydedukovať o celkovom charaktere ich nositeľov. A potom sú také, ktoré prezrádzajú takmer všetko.

Zamrznuté peklo, ktoré objavili vojaci Červenej armády koncom januára 1945 v komplexe Auschwitz – Birkenau, sa nestalo symbolom hrôzy zvanej šoa, alebo holokaust, náhodou. Ohromná továreň na smrť, postavená a prevádzkovaná iba preto, aby jej pomocou prestal existovať celý jeden národ (a nielen ten), nemala v histórii ľudstva obdobu.

Zoznam táborov smrti však ešte nie je celou pravdou o tom, čo sa stalo. Celá pravda musí obsahovať aj pravdu o ľuďoch, ktorí to vymysleli, iných, ktorí to postavili, ďalších, ktorí to s byrokratickou dôkladnosťou manažovali, ešte ďalších, ktorí o tom vedeli, no z pohodlnosti či zo strachu nič nehovorili, a ďalších, ktorí nevedeli iba preto, lebo si naschvál zakrývali oči a zapchávali uši pred tým, čo ich obklopovalo.

Spektrum ľudí od aktívne nenávidiacich cez ochotných služobníkov, prospechárov až po ľahostajných cynikov si v prípade potreby vygeneruje vlastných vodcov.

A zabudnúť sa pritom nesmie ani na tých, ktorí s vinníkmi nemali nič spoločné, ba aktívne proti nim bojovali, lenže odmietali uveriť, že niečo také je vôbec možné. A aj medzi nimi boli takí, ktorí i keby aj boli schopní uveriť, museli by uznať, že vinníci, proti ktorým bojujú, sú v tomto konkrétnom ohľade hnaní podobnými predsudkami, ako sú ich vlastné.

Takýto zoznam identifikuje a zahŕňa obrovské percento ľudí. Väčšina z nich by sa rozhorčene ohradila proti tomu, aby boli spomínaní jedným dychom s neoznačenými masovými hrobmi, plynovými komorami a pecami krematórií. Ako to napokon po vojne aj väčšina robila. Do toho zoznamu však patria. Samozrejmý fakt, že všetci neboli spoluvinní rovnakou mierou, neznamená, že nemali o čom premýšľať.

Ako by asi vyzeralo to percento dnes? Sústrediť sa na fakty o samotných táboroch smrti, na Babin jar a všetky ďalšie hroby je nevyhnutné, ale nepostačí. Holokaust nie je strašný iba tým, čím bol, ale aj tým, ako ľahko sa stal. Preto je dôležité pýtať sa na to, ako sme na tom s podobnými zoznamami dnes. Na príšernú genocídu netreba svetovú vojnu ani Hitlera.

To spektrum ľudí od aktívne nenávidiacich cez ochotných služobníkov, prospechárov až po ľahostajných cynikov si vystačí samo a v prípade potreby vygeneruje svojich vlastných vodcov. Identita obetí sa časom môže obmieňať, nenávisť, strach a ľahostajnosť sú však rovnaké.

Rekvizitami budúcich genocíd nie sú čierne uniformy s umrlčími lebkami od Huga Bossa, ale reči o parazitoch, s ktorými treba urobiť poriadky. Nie Hitlerove výplody spred sto rokov, ale nenávistné výplody voči iným národom a skupinám ľudí dnes a denne. Nie krach na newyorskej burze, ale systém, ktorý povyšuje strach a neistotu na cnosti. Nie drakonické povojnové reparácie, ale neochota už len aspoň predstierať záujem o slabých a bezmocných.

Predpoklady, ktoré by mohli viesť k tragickej katastrofe, sú všade okolo nás. A postoje k tomu holokaustu, ktorý si práve pripomíname, môžu slúžiť ako test ukazujúci, ako málo sa zmenili ľudia a ako málo sa zmenil ten zoznam.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#židia #holokaust #Auschwitz-Birkenau #2. svetová vojna
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk